Kríza v eurozóne? Niečo podobné sme už videli

Aký je rozdiel medzi krízou v Grécku a Írsku? Je naozaj Hollande pre Francúzsko škodlivý? Na akú najväčšiu hrozbu sa musí eurozóna tento rok pripraviť? Alebo má Slovensko pustiť euro k vode? Odpovede na tieto a ďalšie otázky nájdete v exkluzívnom rozhovore s francúzskym profesorom ekonómie a riaditeľom vplyvného bruselského think-tanku Bruegel, Jeanom Pisani-Ferrym.

Ako by ste opísali súčasnú situáciu v eurozóne? Sme naozaj už z najhoršieho vonku, ako to nedávno vyhlásil eurokomisár pre hospodárstvo a menu Olli Rehn?
V každom prípade nastala úľava. Naznačuje to niekoľko trhových indikátorov, napríklad spread juhoeurópskych krajín vzhľadom na nemecké dlhopisy, ktorý sa za posledný rok zmenšil o polovicu. To je obrovský úspech. Ďalšie výrazné zlepšenie možno pozorovať vo vzťahu k úrokom na tieto dlhopisy, ktoré takisto radikálne klesli. Situácia na trhoch sa teda zmenila. Stojí za tým aktivita Európskej centrálnej banky a ohlásenie vytvorenia bankovej únie. Veľkú váhu však malo aj riešenie krízy v Grécku a rozhodnutie, že krajina musí v eurozóne rozhodne ostať. Toto sú tie dobré správy, veľa problémov však ostáva.

Nezamestnanosť stále rastie a rovnako aj zadlženie štátov – podľa poslednej predpovede Európskej komisie presiahne dlh šiestich štátov eurozóny sto percent HDP už v roku 2014.
To je presne ten problém. Finančné trhy sa síce spamätávajú, reálna ekonomika však nie. Keď do úvahy zoberiete dáta ako nezamestnanosť alebo hospodársky rast, čísla sú veľmi zlé. Reálna ekonomika je teda ešte ďaleko od dobrého stavu. Trhy však počítajú so zlepšením. Jediné pozitívum krízy, ak sa v tejto súvislosti dá o nejakom hovoriť, je fakt, že investori prišli o veľa peňazí a už si nemôžu dovoliť riskovať.

Vývoj na finančných trhoch a v reálnej ekonomike je teda opačný. Kedy sa podľa vás dočkáme pozitívnych správ aj z hospodárstva?
Zoberme si dáta z roku 2007, z minulého roku a predpovede Medzinárodného menového fondu pre rok 2017. Najmä juhoeurópske štáty sa musia pripraviť na to, že ich hospodárstvo nebude ani v roku 2017 dosahovať úrovne spred desiatich rokov. Je to naozaj stratená dekáda. Týka sa to Španielska, Grécka, Portugalska aj Talianska. Takýto vývoj sme videli už v minulosti v Latinskej Amerike a je to presne to, čo Európu čaká. Táto vízia je všetko, len nie optimistická.

Prejdime k jednotlivým krajinám. V súvislosti s krízou v eurozóne často do protikladu staviate situáciu v Grécku a Írsku. Čím je kríza v týchto dvoch krajinách tak odlišná?
V prvom rade, kríza sa v týchto štátoch vyvinula z úplne odlišných dôvodov. V prípade Grécka bol bankový sektor zdravý, štát, teda verejné financie však boli v príšernom stave. Situácia v Írsku bola úplne opačná – verejné financie boli v dobrom stave, bankový sektor však ani zďaleka. V konečnom dôsledku sa nákaza rozšírila aj do ostatných sektorov, príčiny vzniku krízy však boli úplne odlišné.
V druhom rade, aj ekonomiky týchto štátov sa veľmi líšia. Írsko je príkladom konkurencieschopnej a otvorenej ekonomiky – a to aj napriek tomu, že v posledných rokoch tam rýchlo stúpali mzdy a zadlžovanie domácností, to však kríza ukončila. Grécko je naopak, veľmi nekonkurencieschopná, uzatvorená ekonomika. Podiel exportu na HDP je pre ekonomiku takejto veľkosti extrémne malý. To je úplný protiklad Írska, ktoré je tradičnou základňou pre americké firmy v Európe.
Írsku sa preto darí oveľa lepšie. Krajina nemá vážne štrukturálne problémy. Najväčšou brzdou stále ostáva spamätávanie sa naboptnaného bankového sektora, ktorý pred krízou rozdal nadmerné množstvo pôžičiek, najmä do bývania. Doplatil na to realitný trh, a keď bublina praskla, zasiahlo to aj ďalšie sektory ekonomiky. Íri síce potrebovali finančnú pomoc od partnerov z Trojky, treba však povedať, že vždy dôsledne plnili všetky dohodnuté kroky a reformy, šli dokonca aj nad rámec, keď chceli odškodniť súkromných sporiteľov.
Grécko však bolo celý čas o poznanie menej ochotné implementovať potrebné reformy, čo krízu v krajine spravilo ešte bolestivejšou. K tomu treba do úvahy zobrať aj štátny dlh – kým v Írsku je pod kontrolou, Grécku sa časť musela odpustiť, lebo neexistovala alternatíva, že ho dokáže splatiť. Existujú pritom pochybnosti, či Grécko dokáže dlh vrátiť aj po týchto krokoch, pravdepodobnosť, že sa ešte bude odpisovať je preto stále vysoká.

Je podľa vás reálne, že sa Grécko za súčasných podmienok, teda s takýmto masívnym dlhom, vôbec dostane z krízy?
V našom think-tanku presadzujeme v tejto súvislosti indexáciu dlhu, teda jeho naviazanie na výkon reálnej ekonomiky vyjadrenom v HDP. Jednoducho povedané, ak sa ekonomike bude dariť, bude platiť viac, ak však v tomto smere neuspeje, dlh jednoducho splácať nebude. Európa potom bude musieť nájsť iné riešenie. Indexácia dlhu však zaručí to, že tlak dlhového bremena na ekonomiku krajiny sa zmenší.

Je podľa vás Grexit ešte vôbec na programe dňa? Diskutuje sa o ňom ešte v ekonomických kruhoch ako o reálnej alternatíve?
Už nie. Aj Gréci si totiž uvedomili, že vystúpenie z eurozóny by pre krajinu znamenal katastrofu nedoziernych následkov. Pozrime sa na to takto – vystúpením by krajina na trhoch úplne stratila dôveru investorov, obrovský vonkajší dlh by však ostal. Krajina však nemá prakticky žiadne rezervy. Už len táto predstava naháňa strach. Kurz novozavedenej drachmy by okamžite padol ako kameň, čo by síce zázračne Grécku prinavrátilo konkurencieschopnosť, ale tento vývoj by zašiel priďaleko. Extrémne slabá mena by spravila import prakticky nemožný – a odkiaľ by krajina takmer bez priemyslu zobrala stroje? Krajina nie je pritom ani potravinovo sebestačná. A to nehovorím o dlžníkoch, a to aj súkromných osobách, ktorí majú dlh v niektorej tvrdej mene. Bola by to pre nich nočná mora. Podobnú situáciu už zažila Argentína. Hospodárstvo sa scvrklo na štvrtinu. Viete si predstaviť ten prepad?

Vráťme sa k Írsku. Tamojší minister zahraničných vecí a obchodu Eamon Gilmore vyhlásil, že sa už začalo vyjednávanie o odchode krajiny spod štruktúr ESM. Krajina by euroval mala opustiť do konca tohto roka, na druhej strane však trvá na pokračujúcej pomoci pre svoje banky.
Takýto krok, samozrejme, vyžaduje istú opatrnosť, preto sa Írsko snaží zabezpečiť svoj bankový sektor, ale v prípade tejto krajiny by som si dovolil byť optimistický. Krajina sa tak bude môcť vrátiť v plnej miere na kapitálové trhy, krehkosť jej bankového sektora však bude téma ešte roky. Je to politicky veľmi citlivá otázka, v Írsku totiž prevažuje názor, že si už vytrpeli dosť a platili aj za chyby ostatných.

Je Írsko teda skutočne taký „success story“, ako sa prezentuje?
Myslím, že áno. Íri za krízu zaplatili vysokú cenu – recesia bola hlboká, ľudia prichádzali o prácu i domovy. To nie je nič veselé. Čo sa týka dynamiky spamätávania sa z krízy, Írsko dosiahlo skutočne obdivuhodný progres.

Máme teda príklad dvoch úplne odlišných vývojov krízy v eurozóne – Írska a Grécka. Keď spravíme pomyselnú škálu, Írsko na jednej strane a Grécko na druhej, kde by ste umiestnili krajiny ako Španielsko a Portugalsko? Idú skôr gréckou alebo írskou cestou?
Španielsko zatiaľ nikam. Treba zdôrazniť, že Madrid má stále prístup na kapitálové trhy a španielska ekonomika je silná. A Portugalsko? Asi niekam do stredu. Krajina má štrukturálne slabiny podobné Grécku, takisto je to malá zatvorená ekonomika. Celú krajinu navyše zasiahol vzrast Číny a ostatných lacných ázijských producentov. Čo sa však týka prístupu k riešeniu problémov, pripomínajú skôr Írsko. Dôsledne plnia všetky dohodnuté podmienky a hospodárstvo sa pomaly začína spamätávať. Napríklad len export do Číny behom posledných troch rokov vzrástol vyše 2,5-násobne. Portugalci sa skutočne snažia – hľadajú nové trhy, sťahujú sa do bývalých kolónií v Afrike. Ich „drive“, ich odpoveď na krízu je teda úplne iná ako v prípade Grécka.
Vrátim sa ešte k Španielsku. Jeho ekonomika je silná, majú veľa veľkých firiem, spomeňme napríklad telekomunikácie. Čo však nezvládli, je prasknutie tamojšej realitnej bubliny a s tým súvisiace problémy bankového sektora. V tomto procese politického nezvládnutia však celá krajina z časti stratila dôveru trhov, čo sa jej teraz vracia. Španielsko ešte čakajú bolestivé časy, budú sa musieť zreálniť mzdy a reformovať sociálny systém. Mám však obavy, že Španieli sa v riešení niekde stratili a nechcú pripustiť, že ťažkým časom sa nevyhnú.

Ďalšou krajinou vážne zasiahnutou krízou je Cyprus. Tamojšia vláda sa však k reformám stavia pomerne negatívne, najmä v súvislosti s bankovým sektorom. Aký vývoj možno podľa vás čakať v prípade tohto štátu?
Situácia na Cypre je naozaj ťažká. Celé sa to točí okolo tamojších bánk a má to viacero dimenzií. Veľký obrat však možno čakať až po voľbách, ktoré sa v tejto krajine čoskoro uskutočnia. Dovtedy je všetko otvorené.

Časopis The Economist v závere minulého roka vyšiel s titulkou „Francúzsko – chorý muž Európy“. Do akej miery považujete, ako francúzsky občan a bývalý viacnásobný poradca vlády a premiéra, toto prirovnanie za relevantné?
Nuž, tých chorých mužov je v Európe viac. Pravdou však je, že Francúzsko má veľké problémy so stratou konkurencieschopnosti. V dôsledku toto sa neustále znižuje export francúzskych firiem a krajina prichádza o priemysel. To sú zlé správy. Dobré správy sú, že vláda začína v tomto smere konať. Reformy sa však nedajú urobiť zo dňa na deň, ťažko sa presadzujú a istý čas trvá, kým pocítime ich účinok. Vo francúzskej spoločnosti stále pretrváva pocit, že krajina sa môže vyhnúť drastickým reformám, čo situáciu len ďalej komplikuje. Nie je to teda ľahké.
Špecifikum Francúzska je v tom, že v krajine fungujú „rodinné poklady“, teda tradičné veľké firmy, ktorým sa nedarí až tak zle. Spodnejšie „poschodia“, ak to tak môžem povedať, teda ostatné firmy majú však problémy. V tom je rozdiel s Nemeckom – tamojšia ekonomika stojí najmä na stredných firmách. Takých máme vo Francúzsku len málo, máme len veľké a malé podniky.

Kabinet socialistického prezidenta Hollanda sa však nejaví ako proreformný. Často sa dokonca vo vzťahu k reformám vyjadroval skôr negatívne.
Nemyslím si, že máte pravdu. Môžete namietať voči strane alebo voči verejným prejavom. Pravdou však je, že Hollande presadil niekoľko ťažkých reforiem zameraných na škrty vo verejnom rozpočte, sociálnych dávkach alebo na zvýšenie konkurencieschopnosti. Dosiahol dokonca aj ťažkú dohodu s odbormi. Tieto veci nie sú vôbec triviálne.
Ostáva, samozrejme, urobiť ešte veľa vecí a aj ja osobne by som si želal, aby boli reformy prijímané rýchlejšie, ale nemyslím si, že je korektné povedať, že Hollande nerobí pre krajinu nič. A to aj napriek tomu, že s reformným mandátom zvolený nebol, skôr naopak. Aj kvôli tomu platí za súčasné kroky politicky vysokú cenu.

Je teda Francúzsko „chorý muž Európy“?
Asi by som to nepovedal až takto. Francúzska ekonomika má „choroby“ a potrebuje liečbu, pojem „chorý muž Európy“ však implikuje, že sa s tým nedá už nič robiť a krajinu čaká len pád. To si nemyslím, v tejto súvislosti som optimistický.

Vo svojich prácach si všímate úlohu Európskej centrálnej banky. Ako hodnotíte posledné rozhodnutie jej Rady guvernérov nechať kľúčové úrokové miery na rovnakej úrovni?
ECB je v eurozóne veľkým hráčom. Doteraz bola zameraná najmä na likviditu, spomeňme program OTM. Globálne prostredie sa však rýchlo mení a banka na to musí odpovedať. Kvantitatívne sa uvoľňuje po celom svete – Fed, Japonská centrálna banka, ale aj v Európe - Bank of England alebo naposledy Poľská národná banka. Želal by som si, aby bola ECB viac zameraná na udržanie cenovej stability, za súčasných podmienok je to však takmer nemožné.
Netreba zabúdať, že časť únie je stále v recesii. Predstava, že ECB by zrazu otočila a šla proti súčasným trendom, je nebezpečná. Európa totiž nie je vo vákuu a aj keď by si guvernéri banky predstavovali aj iné kroky, svoju politiku musia prispôsobiť ostatným veľkým hráčom. Posledné rozhodnutie ECB preto vnímam ako delikátny akt balancovania.

Aká je najväčšia hrozba pre eurozónu v roku 2013? Dá sa vôbec z takejto komplexnej situácie vybrať jedna najväčšia?
Povedal by som, že presadzovanie potrebných zmien v reálnej ekonomike. Toto je téma, ktorou sa najviac zaoberám. Z ekonomického pohľadu je nebezpečenstvo, že zmeny budú robené príliš pomaly, z politického strata popularity lídrov krajín a presvedčenie, že Európa sa zaobíde aj bez reforiem. Prvá tretina roka bude pre ekonomiku zvlášť zlá. Obávam sa toho, že voliči v tomto svetle stratia trpezlivosť. Povedia si: Pozrite, už roky sa snažíme sa zlepšenie stále neprichádza.
Netreba zabúdať, že v Európe máme celý rad krajín, pre ktoré sme stanovili veľmi ambiciózne ciele. Ak sa vlády v týchto krajinách s reformami omeškajú, alebo ich neimplementujú vôbec, bude to nebezpečné pre celý blok. Ak Európa stratí apetít po reformách, sme vo veľkých problémoch.

Má byť odpoveďou na krízu aj hlbšia integrácia únie? Je to práve únia, alebo skôr jej chyby, ktorá je v mnohých štátoch vnímaná ako príčina krízy.
Určite áno väčšej integrácii. Vytvorenie bankovej únie je bezpochyby asi najdôležitejšie. Banková únia musí prísť čo najskôr, inak sa situácia v bankovom systéme jednotlivých krajín nezlepší. Ten možno v mnohých prípadoch prirovnať k čiernej diere, ktorá požiera aj ostatné sektory.
Európsky stabilizačný mechanizmus už máme, je potrebné však dodať, že jeho kapacity kríza výrazne oslabila. Napriek tomu je nevyhnutné, aby sme takéto mechanizmy mali.
Čo sa týka fiškálnej únie, tam by som bol už opatrenejší. Má totiž oveľa väčší rozsah ako banková únia a vyžaduje preto pri vytváraní veľa opatrnosti a analýz. A to nehovorím o tom, že v súčasnej únii je tento krok len veľmi ťažko presaditeľný.
Do fiškálnej únie by som preto len tak „nenaskočil“. Myslím si však, že táto téma by si zaslúžila serióznu debatu. Je preto škoda, že Rada sa na svojom poslednom zasadnutí tému zmietla zo stola a nepoverila Hermana van Rompuya, aby v diskusii na túto tému pokračoval. Cítil by som sa oveľa lepšie, keby sa o fiškálnej únii ďalej debatovalo, zatiaľ nezáväzne, a únia by si mohla vybrať niektorú z ponúkaných alternatív.

Myslíte si teda, že v Európe fiškálnu úniu nikdy neuvidíme?
Myslím, alebo skôr dúfam, že fiškálna únia nakoniec vznikne. Smeruje k tomu logika celej tejto krízy. Je to kríza nekompletnosti. Je to kríza konceptu monetárnej únie, ktorá už pri svojom vzniku počítala s tým, že integrácia postupne prerastie aj do ostatných oblastí. Celá architektúra únie predpokladala vznik ďalších pilierov, ktoré by ekonomiky bloku držali pokope.
V skutočnosti však ostalo len u plánov. Všetko, čo máme, je spoločná mena. Dlhodobo to však nemôže fungovať, čo sa ukazuje aj teraz. Je preto len veľmi ťažké si predstaviť, že lídri sa dohodnú, že v integráciu stopneme a všetko necháme tak, ako je to teraz.
Nehovorím, že v únii musíme harmonizovať úplne všetko, to by bola hlúposť. Ale rovnaká hlúposť by bola spoločná mena podporovaná, alebo skôr nepodporovaná neexistujúcimi piliermi z ostatných oblastí.
V tomto smere nepovažujem sa realistické ani súčasné úvahy, že únia dokáže prežiť so spoločnou menou a fiškálnymi pravidlami, nič ostatné netreba. Bolo by to len polovičné riešenie a budúcnosť by ukázala, že stabilita takéhoto bloku by bola slabá.

V mnohých štátoch však v posledných rokoch silnejú skôr europesimistické hlasy. Objavujú sa aj argumenty proti spoločnej mene. Stále platí, že výhody eura prevyšujú jeho nevýhody? Zoberme si ako príklad Slovensko – malá, otvorená ekonomika na periférii.
Vo všeobecnosti, výhody eura sú väčšie pre malé krajiny ako pre veľké. Malé krajiny spoločnou menou získajú prístup na veľký integrovaný finančný trh, ktorý, priznajme si, stále neexistuje, je stále veľmi fragmentovaný, ale počíta sa s ním. V princípe však stále platí, že čím menšia krajina a čím viac obchoduje, tým viac z eura profituje.
Euro však zo sebou prináša aj náklady, ktoré by sme nemali zamlčať. Všetko teda závisí od toho, čo ste ochotní urobiť. Ak ste flexibilná ekonomika, čo si myslím, že ste, profitujete z eura viac ako povedzme, uzavretá ekonomika. Som preto presvedčený, že euro je pre Slovensko prínosom.
Na konci je to však stále o voľbe. Ak by ste si to predsa len nakoniec s eurom rozmysleli, musíte sa pripraviť na to, že odchod z eurozóny nebude bez problémov. A nemyslím len právny aspekt veci. Chudobnejšie štáty, a teda aj Slovensko, by však podľa mňa exit ekonomicky nezasiahol až tak tvrdo, a to za predpokladu, že by bol dobre odkomunikovaný. Kľúčové by bolo presvedčiť vonkajší svet, že vláda ostane v ekonomickej politike konzistentná a mení sa skutočne len mena. Podľa mňa by ste si však odchodom veľmi nepolepšili, skôr naopak.