Lídri Európskej komisie tvrdia, že EÚ je z najhoršieho vonku a ohrozená už nie je ani existencia samotného eura. Súhlasíte s nimi?
Myslím si, že majú pravdu. Situácia sa zlepšuje špeciálne v eurozóne. Prijalo sa mnoho záchranných opatrení. Talianske, francúzske alebo írske banky sa rekapitalizovali, na ich záchranu sa použilo veľa peňazí. Niektoré krajiny budú ešte stále určite pod tlakom, ale pozícia eura sa zlepšuje.
Niektorí ekonómovia napriek tomu varujú pred návratom ďalšej vlny problémov. Odkiaľ prichádza najväčšia hrozba?
Samozrejme, určité riziko návratu krízy je tu stále, aj keď si to nikto neželá. Najväčšiu hrozbu vidím predovšetkým v obrovskom dlhu, ktorý doteraz majú krajiny ako Portugalsko či Grécko. Situácia nie je dobrá, ani pokiaľ ide o nezamestnanosť. Veľa ľudí bez práce je najmä v Grécku či Španielsku, aktuálne okolo 27 percent.
Najnovšie sa ozýva kritika voči Nemecku, ktoré by malo zrýchliť reformy...
Nemci majú v tomto smere špeciálnu pozíciu. Každý vie, že najväčšia záťaž, čo sa týka zodpovednosti za euro, leží práve na Nemecku. Aj preto sa na túto krajinu sústredí veľká pozornosť. Trhy stále vidia v eure akéhosi nasledovníka nemeckej marky. Na druhej strane, aj to je jeden z dôvodov, prečo euro naďalej zostane silnejšie než dolár.
Dá sa už teraz povedať, ktoré meny budú tohto roku víťazmi a porazenými?
Je to veľmi ťažká otázka. Zaujímavé bolo sledovať, ako sa euro správalo po príchode dlhovej krízy. Ťažko teraz odhadnúť, ktorá konkrétna mena bude víťazom a ktorá porazeným. Predpokladám však, že hlavné meny budú víťaziť nad tými z rozvíjajúcich sa trhov. Problémy na týchto trhoch vidíme už teraz, napríklad v podobe nedávneho prudkého prepadu tureckej líry a ďalších mien.
Práve Turecko sa už niekoľko rokov snaží priblížiť k Európe, diskutuje sa aj o Ukrajine. Rozšíri sa v blízkom čase EÚ o nové krajiny spomedzi rozvíjajúcich sa trhov?
Podľa mňa sa rozširovanie Európskej únie spomalí, ak nie úplne zastaví. EÚ možno prijme ešte jednu krajinu z Balkánu, napríklad Srbsko. Rozšíri sa o jednu menšiu ekonomiku a bude mať 29 členov, ale to bude všetko. Turecko či Ukrajina sú však také veľké a rýchlo sa meniace štáty, že ich šance nevidím príliš reálne. S ich prijatím by bolo spojených priveľa ťažkostí. Už dnes vidíme veľkú debatu v Británii o imigrantoch z Bulharska či Rumunska. Čoskoro to nebude žiadny ojedinelý prípad. Podobné diskusie sa množia v Taliansku alebo v Grécku. Imigrácia sa rýchlo stáva vážnym problémom.
Spomínate Britániu, v ktorej azda najrýchlejšie rastú protieurópske nálady. Je vôbec možné udržať v centralizujúcej sa Európe krajinu, ktorá žiada presný opak?
Táto situácia je veľmi náročná najmä pre premiéra Davida Camerona. Myslím si, že chce zostať v EÚ. Ale musí bojovať jednak s protieurópskymi náladami medzi obyvateľstvom, ako aj s euroskepticizmom vo svojej vlastnej konzervatívnej strane. Takže tá diskusia je skôr o tom, ako vrátiť niektoré právomoci späť do Londýna, nie úplne odísť z únie.
Lenže to by stále znamenalo, že EÚ sa bude vyvíjať v dvoch rôznych rýchlostiach...
Túto dvojrýchlostnú Európu máme predsa už teraz. Existuje jednotný trh aj spoločné inštitúcie. Na druhej strane, v eurozóne je dnes oveľa hlbšia integrácia než na iných úrovniach únie. Brusel má napríklad väčší dosah na národné rozpočty členských krajín eurozóny. Každá krajina mimo eurozóny má svoj vlastný postoj, či už je to Británia, Dánsko, Švédsko alebo Poľsko. Niektoré plánujú vstúpiť do eurozóny, keď sa skončí kríza, iné by rady platili eurom čím skôr. Sú však aj také, čo spoločnú menu úplne odmietajú. Takže otázka neznie, či dokáže Európa fungovať vo dvoch rýchlostiach, ale ako to zvládne. Úlohou pre 28 krajín je nájsť spôsob, ako na chode únie spolupracovať. A presne o tom je aj prebiehajúca diskusia o bankovej únii či ďalších témach.
Môže EÚ prežiť bez eura a euro bez únie? Alebo sú až príliš prepojené, než aby to jeden bez druhého zvládli?
Myslím si, že dnes sú už príliš prepojené. Nikdy som neveril, že by sa eurozóna rozpadla alebo euro zaniklo. Všetci v Bruseli venovali každú chvíľu svojho času hľadaním riešenia, aby sa takémuto scenáru zabránilo a aby euro fungovalo aj naďalej. Ja netvrdím, že euro bude v rovnakej podobe, akú má dnes, aj o opäť rokov. Určite dôjde k zmenám, pribudnú noví členovia eurozóny, napríklad Litva. Ale spoločná mena prežije. Stále to však bude zaťažkávacia téma, špeciálne kľúčová najmä teraz, pred májovými voľbami do Európskeho parlamentu.
Čo by dnes mal byť ďalší krok na ceste von z krízy?
Nasledujúci krok by mala byť banková únia. Máme pár mesiacov pred eurovoľbami. Európska komisia by tento zostávajúci čas mala venovať práve intenzívnemu hľadaniu riešenia tejto myšlienky. Bude dôležité presvedčiť najmä euroskeptikov, prečo je banková únia dôležitá. Vďaka nej sa bude dať vyhnúť problémom a úspešne pokračovať v európskom projekte.
Najmä bohatšie štáty eurozóny však majú problém s tým, že by mali doplácať na chudobnejší juh Európy...
Pozrite sa napríklad na Spojené štáty. Tam je úplne prirodzené, že peniaze z bohatších štátov smerujú do chudobnejších regiónov. Dane zNewYorku smerujú do chudobnejšej Mississippi. Z Londýna zase idú dane do Walesu. A to isté by malo platiť aj v eurozóne. Z Nemecka musia ísť peniaze do Grécka alebo Portugalska.
Môžu byť práve Spojené štáty akýmsi modelom pre Európu?
Sú tu niektoré rozdiely. Úplne prijať americký systém nebude možné. Brusel napríklad dohliada na národné rozpočty a vraví, že Taliansko musí zmeniť toto a Francúzsko zase tamto. A tak je to v poriadku. Ale jednotlivé štáty majú často problém s tým, keď niekto rozhoduje o ich rozpočte. Práve na to zvyknú poukazovať niektoré populistické strany, keď ich krajiny majú odovzdať časť svojich právomocí do Bruselu. Napriek tomu si myslím, že jediným riešením je viac Európy, hoci pre to dnes nie je dostatočná podpora. Aj vo voľbách to bude veľká výzva.
Európa má za sebou šesť rokov boja proti kríze. Urobili by ste dnes niektoré opatrenia inak, ak by ste mali tú možnosť?
Súhlasím s tým, čo sa spravilo, ale nesúhlasím s rýchlosťou, akou sa tieto opatrenia prijali. Či už to bol euroval, pomoc Grécku alebo Portugalsku a ďalšie veci. Ak by eurozóna konala rýchlejšie, náklady by boli oveľa nižšie a Európa by zaznamenala podstatne menšie škody.
Kto je Peter Spiegel
Rodený Američan je v súčasnosti riaditeľom bruselskej kancelárie Financial Times. V tomto britskom ekonomickom denníku sa už v roku 1999 venoval témam obchodnej regulácie a firemnej kriminality. Neskôr pracoval v amerických novinách Wall Street Journal a Los Angeles Times ako odborník na zahraničnú politiku a národnú bezpečnosť. Získal tam niekoľko prestížnych amerických ocenení. V roku 2010 sa vrátil späť do Financial Times. Jeho komentáre publikujú HN v rámci Názorov a analýz.