Anti-Brusel, anti-únia, anti-integrácia. Euroskeptické strany získavajú čoraz viac pozornosti i hlasov. Svedčí o tom i nedávny výsledok talianskych voliec, uplynulý týždeň však priniesol podobné správy aj z ďalších krajín. Na nemeckej politickej scéne sa zrodila nová strana "Alternatíva pre Nemecko"(viac čítajte TU), v susednom rakúsku zasa "rastie nový Haider" (viac čítajte TU). Finweb sa o téme rozprával s politológom Martinom Klusom.
Ako si vysvetľujete, že na nemeckej politickej scéne doposiaľ takáto strana chýbala? Sú Nemci naozaj takýto eurooptimisti, alebo sa jednoducho politické elity dohodli, že antieurópska rétorika bude tabu? Hralo v tom úlohu aj nacistické dedičstvo?
Predpokladám, že by takáto dohoda nebola ani v minulosti a ani v súčastnosti možná. Skôr by som hľadal motív v tom, že Nemci sú si dobre vedomí, aký blahobyt im priniesla a stále prináša integrácia Európy a preto tu po podobnej téme, podobne ako u nás, doposiaľ nebol politický dopyt. V Nemecku je síce táto téma tabu, ale osobne by som celkom nepodceňoval ani historický faktor a teda zmienené nacistické dedičstvo. Na jeho základe Nemecko muselo pre získanie dôvery po vojne vystupovať ako integrujúca a kooperujúca sila, čo prirodzene každú antieurópsku rétoriku okamžite marginalizovalo. Zdá sa, že doba sa i v tomto smere mení.
Nemeckí politológovia veľa nádejí tejto strane nedávajú. Zoberme to však hypoteticky - aký vývoj by mohol nastať, keby sa "Alternatíva pre Nemecko" predsa len na jeseň do Bundestagu dostala?
Ak by sa tak stalo, zmenilo by to dlhé roky fungujúci systém etablovaných politických strán v Nemecku. Nepredpokladám však, že by to ich striedanie pri moci v krátkodobom horizonte akokoľvek zmenilo. Ďaleko dôležitejším efektom by však bolo to, že by táto situácia priniesla obrovský mediálny priestor tzv. "alternatívnym" hlasom, čo prinesie istú formu napätia a možno aj radikalizácie vo vnútri pôvodných etablovaných strán. To už môže mať z dlhodobého hľadiska nielen na Nemecko, ale aj celú EÚ ďaleko väčší dosah.
Euroskepticizmus je na vzostupe dlhodobo, strany tohto zamerania sú prítomné v podstate v každej krajine. Úspech Grilla v Taliansku či rast popularity Stronacha v Rakúsku sú toho príkladom. Má sa kontinent pripraviť podľa vás na nástup antieurópskych síl?
Kde je dopyt, tam je ponuka a aj tzv. poltický trh funguje presne takýmto spôsobom. Neprekvapí ma ak sa tento trend bude do budúcnosti dokonca rozširovať, pričom záleží predovšetkým na samotnej EÚ či ďaľšom hospodárskom vývoji Európy, kam až môže zájsť.
Mohli by ste v tejto súvislosti zhodnotiť situáciu na Slovensku? Máme vôbec pravú antieurópsku relevantnú stranu? Ako by ste v tejto súvislosti označili stranu SaS?
SaS s výnimkou radikálneho postoja k Eurovalu, ktorý bol však viac podmienený pudom sebazáchovy ako presvedčením, nepôsobila ako typicky protieurópska či euroskeptická strana. Jej program sa totiž navonok pokúša mať konštruktívny charakter v rámci EÚ, takže lepšie by sa asi hodilo označenie eurorealistická strana. Uvidíme však s čím všetkým ešte príde v rámci volieb do Európskeho parlamentu a rozhodujúce bude najmä to, kto bude lídrom jej kandidátky.
Koho by ste spomedzi slovenských politikov označili za najväčšieho "eurooptimistu"? Dá sa vôbec niekto určiť?
Očakával by som podobný prístup najmä od bývalého Európskeho komisára Figeľa, ktorý sa však relatívne rýchlo adaptoval najmä na svoje stranícke prostredie a európske témy pomerne širokým okruhom obchádza. Vzhľadom na svoju súčasnú, ale aj minulú pozíciu sa však do tejto pozície celkom hodia aj eurokomisár Šefčovič resp. minister zahraničných vecí Lajčák.
|
Martin Klus Vyštudoval politológiu na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, kde neskôr získal doktorát v odbore medzinárodné vzťahy a titul docent v odbore teória politiky. Absolvoval študijno-pedagogicko-výskumný pobyt na Molde University College v Nórsku. V súčasnosti pôsobí ako prorektor pre zahraničné styky, vzťahy s verejnosťou a edičnú činnosť na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. |