Americká centrálna banka je neziskovou inštitúciou

Nutnosť existencie samostatného úradu, ktorý by bol plnením svojich právomocí schopný zabezpečiť stabilný, flexibilný a zároveň bezpečný fiškálny a monetárny systém, viedol predstaviteľov kongresu Spojených štátov amerických v roku 1913 k založeniu centrálnej banky „Federal Reserve“.

Počas 19. a začiatkom 20. storočia postihlo USA mnoho menších kríz, ktorých príčiny sa jednoznačne hľadajú vo finančnom sektore. Vo väčšine prípadov sa krízy rozvíjali nenápadne, krachom malej regionálnej banky. Panika sa však postupne rozšírila a do nezastaviteľnej vlny krachov stiahla veľké množstvo ďalších inštitúcií.

V roku 2007 založil kongres Národnú monetárnu komisiu (National Monetary Commission), cieľom ktorej bolo vytvoriť model inštitúcie, ktorá by zabezpečila, aby sa krízy tohto druhu v budúcnosti už neopakovali.

Po takmer nekonečných rokovaniach kongres schválil zákon “Federal Reserve Act“, ktorý poskytol platformu pre založenie siete federálnych rezervných bánk. Zákon vstúpil do platnosti podpisom prezidenta Woodrowa Wilsona 23. decembra 1913. Kongres neskôr definoval primárne ciele národnej banky, ktoré zahŕňali ekonomický rast na úrovni potenciálu krajiny, vysokú mieru zamestnanosti, stabilitu cien a dlhodobo primeranú úrokovú mieru. Podstata uvedených cieľov ostala dodnes zachovaná.

Úlohy, ktoré plní Federálny rezervný systém v súčasnosti, sú kategorizovateľné do štyroch oblastí:

• Utváranie národnej monetárnej politiky prostredníctvom ovplyvňovania monetárnych a úverových podmienok s cieľom zabezpečiť maximálnu zamestnanosť, cenovú stabilitu a primeranú dlhodobú úrokovú mieru.
• Regulácia a vykonávanie dohľadu nad finančnými inštitúciami s cieľom zabezpečiť bezpečnosť a funkčnosť finančného systému a chrániť úverové práva spotrebiteľov.
• Udržiavanie stability finančného systému a potláčanie systematického rizika, ktoré na finančných trhoch môže vznikať.
• Poskytovanie finančných služieb finančným inštitúciám, americkej vláde a zahraničným inštitúciám a vykonávanie dohľadu a regulácie národného platobného systému.

Federálny rezervný systém je zložený z Rady guvernérov, so sídlom vo Washingtone D.C. a dvanástich federálnych rezervných bánk. Rada guvernérov sa skladá zo siedmich členov, ktorí sú menovaní prezidentom USA a vo svojej funkcii potvrdení senátom Spojených štátov amerických. Je agentúrou federálnej vlády USA a má výhradný dosah na zmenu úrovne povinných minimálnych rezerv. Takisto musí odsúhlasiť akúkoľvek zmenu v diskontných sadzbách iniciovanú ktoroukoľvek federálnou rezervnou bankou. Okrem toho má Rada guvernérov široké právomoci týkajúce sa riadenia a regulácie amerického bankového systému. Má riadiace právomoci v bankách pôsobiacich na štátnej úrovni, ktoré sú členmi FED-u, podobne ako aj v spoločnostiach, ktoré vlastnia a ovládajú tieto banky. Ďalej v zahraničných aktivitách členských bánk, v aktivitách zahraničných bánk v USA a v inštitúciách s obmedzeným záujmov, ktoré sa zúčastňujú na zahraničných bankových operáciách. Uvedené komponenty systému sa delia o zodpovednosť za reguláciu a dohľad nad finančnými inštitúciami a nimi poskytovanými službami.

Významnou súčasťou FED-u je Federal Open Market Commitee (FOMC) zložená z členov Rady guvernérov, prezidenta FED-u a štyroch ďalších prezidentov regionálnych pobočiek, ktorí sa vymieňajú na rotačnej báze. FOMC vykonáva dohľad nad operáciami na voľnom trhu, ktoré sú hlavným nástrojom FED-u na ovplyvňovanie monetárnej bázy a úverových podmienok. FED riadi monetárnu politiku USA prostredníctvom nepriameho určovania kľúčovej úrokovej sadzby (federal funds rate), za ktorú si súkromné finančné inštitúcie navzájom požičiavajú finančné prostriedky na vyrovnanie sáld povinných minimálnych rezerv.

FED vplýva na úroveň tejto úrokovej miery prostredníctvom nasledujúcich nástrojov:

Určovanie povinných rezerv: Percentuálny podiel z vkladov klientov banky, ktorý musia banky držať ako rezervu v podobe vkladu vo FED-e.

Operácie na voľnom trhu: Nákup, alebo predaj cenných papierov, najčastejšie vládnych dlhopisov USA na voľnom trhu má vplyv na úroveň rezerv, ktoré sú finančné inštitúcie povinné držať vo FED-e. Contractual clearing balances: Dodatočný objem finančných prostriedkov, ktoré sa finančná inštitúcia rozhodne držať vo FED-e okrem povinnej minimálnej rezervy.

Určovanie diskontných sadzieb: V USA sú určované tri druhy sadzieb. Primárne a sekundárne, na ktoré sa finančné inštitúcie kvalifikujú podľa solventnosti a ktoré predstavujú úročenie na krátke úverové obdobia. Sezónne diskontné sadzby sa používajú pri úročení úverov na obdobie až do 9 mesiacov pre finančné inštitúcie s nižšou mierou solventnosti.

Vlastnícka štruktúra

Vlastnícka štruktúra dvanástich regionálnych bánk Federálneho rezervného systému je podobná vlastníckej štruktúre akciových spoločností. Odlišná je však tým, že akcionárom z držania akcií nevyplývajú žiadne vlastnícke práva. V prípade, že by Federálny rezervný systém bol rozpustený, všetky záväzky, pohľadávky a aj majetok by prešli na vládu USA. Neodborná verejnosť si často myslí, že FED je v súkromnom vlastníctve. V skutočnosti však vlastníctvo akcií vypovedá len o členstve v rámci systému federálnych rezervných bánk.

Všetky komerčné banky pôsobiace na federálnej úrovni sú zo zákona povinné držať akcie niektorej z dvanástich regionálnych federálnych rezervných bánk. Komerčné banky pôsobiace na vnútroštátnej úrovni sa členmi, a teda aj akcionármi systému môžu stať až po tom, ako splnia určité kritériá kapitálovej primeranosti, dostatočnej finančnej kondície a podobne. Množstvo akcií, ktoré sú členské banky povinné držať je presne určené zákonom a Radou guvernérov (Board of Governors). Členská banka nesmie držať viac ani menej akcií, ako je predpísané. Akcie nesmú byť obchodované ani postúpené. Zároveň akcionárom nesmie byť žiadny jednotlivec, cudzí štát, banka, ktorej majoritný vlastník nepochádza z USA, ako ani spoločnosť, ktorá na to nie je štátom alebo federálnou vládou autorizovaná. Jedinou výhodou vyplývajúcou z vlastníctva akcií je 6 percentná dividenda na akciu, vyplácaná ročne. Okrem toho má každá členská banka jedno volebné právo, uplatniteľné pri voľbe šiestich z celkového počtu deviatich členov rady direktorov (Board of Directors) v každej z 12 federálnych rezervných bánk. Ostatní traja členovia rady direktorov sú menovaní Radou guvernérov, ktorý riadia celý systém federálnych rezervných bánk na federálnej úrovni. Každý člen Rady guvernérov je volený prezidentom USA a potvrdený senátom. Rada guvernérov je 100- percentne vládnou inštitúciou a nevydáva žiadne akcie.

Federálny rezervný systém je striktne nezisková inštitúcia. Ak systém federálnych rezervných bánk vykáže zisk, tak je v celom objeme vrátený do národnej pokladnice (Treasury). V roku 2009 vykázal FED príjmy z dlhopisov v hodnote 22.9 miliardy dolárov. Do národnej pokladnice následne vyplatil 47.4 miliardy dolárov.

Najvýznamnejší predstavitelia Fedu

Paul A. Volcker ( 1979 – 1987 ) Demokrat, zvolený americkým prezidentom Jimmym Carterom a znovuzvolený prezidentom Ronaldom Reaganom. FED sa pod jeho vedením vyznamenal ukončením obdobia stagflácie, ktoré trvalo od roku 1970. Takisto sa vysporiadal s vysokou mierou inflácie, ktorá v roku 1981 dosiahla úroveň 13,5 percenta a ktorú sa mu podarilo znížiť na 3,2 percenta v roku 1983. Zvýšil aj priemernú úrokovú mieru, za ktorú si banky požičiavajú medzi sebou z 11,2 percenta v roku 1979 na 20 percent v júni 1981. Svojou politikou si vyslúžil silný nesúhlas zo strany vlády a masové protesty zo strany obyvateľstva.

Alan Greenspan ( 1987 – 2006 ) Známi filozofiou, že FED má slúžiť ako zdroj podpory a likvidity pre ekonomiku a finančný systém. Počas ázijskej finančnej krízy (1997 - 1998) zaplavil FED svet dolármi. Počas roku 2000 inicioval viacero zvýšení úrokových mier, čím podľa niektorých analytikov spôsobil prasknutie dot-com bubliny. Po teroristických útokoch v roku 2001 a následnom prepade trhov zvolil politiku znižovania úrokovej miery, ktorá sa znížila na úroveň 1 percenta v roku 2004. Mnohí jeho kritici poukazovali na fakt, že jeho voľná monetárna politika spôsobila rýchly rast cien komodít a zlata, a na druhej strane oslabenie dolára.

Ben S. Bernanke ( 2006 – súčasnosť ) Počas jeho úradu zaznamenal FED najväčší rozmach moci od svojho vzniku v roku 1913. Počas úradovania Bernankeho musel FED čeliť najvážnejšej kríze od čias veľkej hospodárskej krízy na začiatku tridsiatych rokov. Koniec roka 2008, čiže obdobie vypuknutia krízy v USA bolo poznačené spomalením hospodárskeho rastu, a to na úrovni - 7,9 percenta v 4. kvartáli 2008, klesajúcou spotrebou ako aj znižovaním miery investícií v spojení s náhlym spomalením inflácie a hrozbou výskytu deflácie. Bernanke považuje za najúčinnejší nástroj regulácie monetárnej politiky úrokovú mieru. Konkrétne sa jej znižovaním na dlhodobé historické minimá (od 16.12.2008 na úrovni 0,25 percenta) snažil o zmiernenie úverových podmienok pre banky. FED pod jeho vedením v snahe zvýšiť likviditu praktizoval nástroje expanzívnej monetárnej politiky a dopady krízy sa snažil eliminovať emitovaním nových finančných prostriedkov do hospodárskeho systému. Medzi významné snahy o znovu naštartovanie hospodárskeho rastu v USA patrili program TARP (výkup problémových aktív a akcií od komerčných bánk) a Quantitative easing (kvantitatívne resp. úverové uvoľnenie- výkup dlhodobých vládnych dlhopisov, akcií a iných cenných papierov). Podľa CNN mal FED na opatrenia proti kríze preinvestovať čiastku 1.5 bilióna dolárov.