Choré banky musia skrachovať, inak kríza neskončí

Rok 2012 je už nejaký čas za nami, napriek tomu možno nie je ešte neskoro bilancovať. Kde vidíte najväčší pokrok v boji proti kríze v eurozóne?
V minulom roku eurozóna dosiahla viaceré pokroky a predsavzala si mnoho plánov. Len pod diskutovaným pojmom "banková únia" rozvinula tri veľké projekty: spoločný európsky bankový dohľad, takzvanú Recovery a Resolution Directive, ktorá má uľahčiť spamätávanie sa bánk "s podlomeným zdravím" a Deposit Guarantee Scheme, teda uniformný systém poistenia vkladov. Všetky tieto tri projekty idú dobrým smerom, ktorým je vytvorenie dôveryhodných a funkčných rámcov pravidiel fungovania bánk v Európe.
Rozhodujúce je však, aby všetky tieto ambiciózne projekty nemeškali alebo dokonca neboli "potopené" úplne. Navrhnutý časový plán implementácie je tesný, ale mal by sa dôsledne dodržiavať.

Kríza však ešte stále nie je prekonaná. Prečo trvá tak dlho? Kde urobila Európa chyby a čo musia jej lídri urobiť, aby sme sa z tejto situácie dostali?
Kameňom úrazu je vzájomná súvislosť medzi bankovou a dlhovou krízou. Práve tu vznikol začarovaný kruh, z ktorého sa nevieme dostať - podvyživené banky požadujú záchranu zo strany štátov, ktoré sa v dôsledku tejto finančnej pomoci dostali sami do problémov, keďže ich rozpočty nemajú dosť prostriedkov. To sa opäť negatívne premietne v bankovom sektore, ktorý nakupuje čoraz rizikovejšie dlhopisy týchto štátov.
Aby sa tento začarovaný kruh preťal, musí na trhu opäť zavládnuť rovnováha medzi rizikom a zodpovednosťou. Vlastníci nezaistených aktív musia v prípade núdze byť braní na zodpovednosť, nie daňoví poplatníci, ako tomu bolo v minulých rokoch. Už od roku 2007 je pritom tento trhový princíp "vyradený z prevádzky" zo strachu pred systémovými rizikami.

Ste známym kritikom štátnej pomoci pre "choré banky". Znamená to, že by bolo lepšie, keby sme problémové banky, napríklad v Španielsku, mali radšej nechať skrachovať?
Absolútne áno. V tejto súvislosti mi nejde až tak o likvidáciu samotných inštitúcií, ako skôr o uznanie vzniknutých strát. Investori jednoducho musia konečne v plnej miere niesť zodpovednosť, existujúce dlhy banky ako aj ďalšie vklady musia byť odpísané a zahraničné dlhové pozície musia byť prevedené do vlastného kapitálu (takzvané dept equity swaps). To, čo presadzujem nie je nič iné ako trhové riešenie namiesto v súčastnosti rozšíreného štátneho riešenia.

Čo si myslíte o vznikajúcom spoločnom bankovom dohľade? Je počet približne dvoch stoviek najväčších bánk eurozóny, ktoré sa od marca 2014 dostanú pod priamu kontrolu Európskej centrálnej banky dostatočný? Nebolo by lepšie, keby pod dohľadom bolo všetkých, vyše 6-tisíc bánk tak, ako to presadzovalo Francúzsko?
Vytvorenie centrálneho európskeho orgánu pre bankový dohľad je veľký posun, spoločná kontrola výlučne veľkých bánk je však len prvým krokom. V druhej fáze by mali nasledovať aj ďalšie finančné inštitúcie. Má to tú výhodu, že sa z hry úplne vytratia konkurenčné úvahy v rozhodnutiach bankových dohľadov medzi jednotlivými národnými úrovňami a v únii sa tak vytvorí skutočne spoločné "ihrisko".

Myšlienku bankovej únie podporujete už dlhodobo - v júli ste spolu s niekoľkými ďalšími profesormi ekonómie podpísali Manifesto pre jej vznik. Vyrieši táto únia naozaj všetky problémy európskeho bankového systému? Podľa kritikov tento "zázračný prostriedok" v skutočnosti banky len zbytočne zaťaží.
Banková únia je súbor centrálnych a podľa mňa nepostrádateľných opatrení, ktoré oslobodia európskych daňových poplatníkov spod rukojemníctva siete finančných inštitúcií. Som jej jednoznačným zástancom.

Na Slovensku sa v tejto súvislosti medzi odborníkmi šíria obavy, že banková únia spôsobí situáciu, keď sa na Slovensku pôsobiace dcéry zahraničných bankových domov prakticky úplne vymknú spod kontroly národných regulátorov. Matky to môžu využiť a zo svojich dcér do zahraničia odčerpávať peniaze v ľubovolných objemoch. Je toto riziko skutočne tak veľké?
Vytvorenie spoločného bankového dohľadu priniesie práve v tejto oblasti výrazné zlepšenie. Záujmy regulátora z domovskej krajiny veľkej materskej banky totiž už nebudú automaticky dominovať záujmom regulátora z krajiny, kde pôsobí jej dcéra, ako tomu bolo doteraz. Namiesto toho sa vytvorí spoločný rámec, Level-Playing-Field.

Uplynulý rok bol takisto rokom bankových škandálov. Asi najväčším bola manipulácia medzibankovej sadzby LIBOR. V tejto súvislosti ste ako člen takzvanej "Liikanen-Group" vypracovali návrh reformy celého bankového systému. Poučila sa Európa z tohto škandálu? Čo musíme zmeniť, aby k podobným škandálom v budúcnosti už nedochádzalo?
Škandál okolo LIBOR sa točil okolo zle stanoveného referenčného úroku, ktorý v skutočnosti nezodpovedal overiteľným trhovým transakciám. Najväčšie poučenie z tohto škandálu je to, že v budúcnosti sa bude musieť LIBOR a ďalšie podobne referenčné úrokové miery stanoviť na naozaj robustných prvkoch, ktorá budú rezistentné voči potenciálnej manipulácii. Kto z vašich čitateľov má záujem, môže si prečítať detailný návrh takéhoto riešenia "Sustainable Architecture for Finance in Europe" vypracovaný našim frankfurským inštitútom Exzellenzzentrum SAFE.
V Liikanen-Group sme sa však podrobnejšie kauzou LIBOR nezaoberali, snažili sme sa skôr nájsť odpovede na všeobecnejšie otázky, napríklad ako redukovať riziká vo vnútri európskeho bankového systému.

Čo v tejto súvislosti očakávate od tohto roka? Ste optimistický a únia podľa vás v roku 2013 vyrieši všetky dôležité problémy bankového sektora?
V súvislosti s rokom 2013 som, povedal by som, mierne optimistický. Všetko bude závisieť na to, do akej miery budú už na stole ležiace návrhy vypracované mnou a mojimi kolegami skutočne aj uvedené do praxe. Moja osobná lekcia z tejto krízy znie: Veda musí zaujať stanovisko, vypracovať konkrétne návrhy riešenia a predať ich priamo politike. Urobili sme teda, čo sme mohli, teraz je rad na politikoch. Jedno je však isté - v skúmaní tento oblasti budeme aj vo Frankfurte pokračovať.