Berlusconi? Taliansko sa desí skôr komunistov

O menej ako dva mesiace zažije Taliansko parlamentné voľby, voliť sa bude aj vedenie niektorých regiónov. Bývalý technokratický premiér Mario Monti je asi najoslavovanejším talianskym politikom v zahraničí. Je jeho pozícia taká žiarivá aj doma? Ako hodnotíte obdobie, ktoré strávil v úrade?
Montiho vláda pristúpila k nepopulárnym krokom, ale implementáciou reštriktívnych fiškálnych opatrení sa jej podarilo prevziať kontrolu nad dlhom. Mnoho Talianov sa však jeho opätovného návratu do úradu obáva – práve kvôli škrtom v rozpočte. Inými slovami, medzi vnímaním Montiho doma a v zahraničí je obrovský rozdiel.

Jeho pozícia v kampani sa cudzincovi neznalému talianske reálie môže zdať trochu zvláštna. Osobne totiž nemôže kandidovať – bráni mu v tom doživotný úrad senátora a aj koalícia jeho podporovateľov je pomerne voľná. Spoločne totiž vystupuje len v súvislosti s voľbou do senátu, do dolnej komory parlamentu kandiduje každý samostatne. Doteraz Montimu výslovne vyjadrila podporu len jedna väčšia strana – UDC. Aké sú vzťahy medzi jednotlivými stranami Montiho bloku Agenda pre Taliansko a aká je pravdepodobnosť, že voľby vyhrá?
Agenda pre Taliansko je federáciou strán, ktoré podporujú smer Montiho politiky v zmysle rozpočtovej zodpovednosti. Katolícka UDC ako taká však Montimu víťazstvo nezaručí, zvyčajne získava len 5 až 7 percent hlasov. Okrem toho ho podporujú aj ďalšie ľudové hnutia a súkromné podniky, najvýznajmnejším je Italia Futura vedená vplyvným podnikateľom Lucom Corderom di Montezemolo. Situácia však pre Montiho stále nevyzerá ružovo – za súčasnej konštelácie Monti dostane tak desať, maximálne pätnásť percent hlasov. Je však možné, že sa mu na svoju stranu podarí získať ďalších podporovateľov, voľby sú až na konci februára a tak stále môže prekvapiť.

Jedná vec sú výsledky vo voľbách, druhá koaličný potenciál. V tejto súvislosti sa Monti nevyhne rokovaniam s najpopulárnejšou stranou v Taliansku, ľavicovou Partito Democratico vedenou Pierluigim Bersanim. Strana je však extrémne heterogénna a má množstvo frakcií. Vláda, ktorej bude súčasťou, bude preto nestabilná. Očakáva sa však, že s Montiho blokom nakoniec dosiahne nejakú formu dohody, pretože bez nej by kľúčové reformy neprešli. Taliansko bude mať podľa všetkého teda stredoľavú vládu.

                                         Silvio Berlusconi. Snímka: Reuters

Asi najsilnejším vyzývateľom Montiho je pravicová koalícia strán vedená mediálnym magnátom Silviom Berlusconim. Jeho návrat na scénu sa po množstve škandálov javí ako zmŕtvychvstanie. Prečo sú ho Taliani stále ochotní podporovať?
Podľa posledných prieskumov verejnej mienky má Berlusconiho blok len asi 15-percentnú podporu, takže napriek jeho obrovskej mediálnej prítomnosti pravdepodobne po voľbách veľa kariet nezamieša.  Montiho najväčší konkurent je už spomínaný Bersani a jeho ľavicová Partito Democratico. Berlusconiho pozícia už postupne slabne a čoraz viac Talianov jeho škandály v osobnom i politickom živote prestáva tolerovať. Nemyslím si, že sa to do volieb radikálne zmení.

Berlusconi v kampani naskočil na vlnu europesimizmu. Nepriateľsky sa vyjadruje najmä na adresu Nemecka a to až tak, že sa proti tomu ohradili i špičky nemeckej politiky. Do akej miery táto rétorika vystihuje náladu Talianov? Majú už únie dosť?
Taliansko bezpochyby zažíva rast znechutenia nad všetkým, čo je spojené s úniou. Jej inštitúcie sú totiž vnímané ako príčina uťahovania opaskov a tieň v pozadí Montiho, ktorý určoval jeho kroky v úrade. Berlusconi to využil a na tejto vlne šikovne surfuje. Jeho antinemecká kampaň je však tak trochu i osobné vybavovanie účtov s Angelou Merkelovou, s ktorou nemá najlepšie vzťahy.

Špekuluje sa aj, že jeho kandidatúra motivovaná snahou vyhnúť sa vyšetrovaniu a súdom.
To je pravda. Berlusconi a jeho top poradcovia a spojenci boli a sú obžalovaní z rôznych zločinov od podvodov, korupcie, detskej prostitúcie až po väzby na mafiu. Je to však len jedna strana mince. Berlusconiho osobný majetok sa odvtedy, čo už nie je premiérom, radikálne stenčil. Jeho impérium Mediaset SpA len v roku 2012 stratilo 21 percent hodnoty a Berlusconi musel zaplatiť viac ako 600 miliónov eur firme de Benedetti Group ako náhradu škody v prehratom spore vlečúcom sa už od roku 1991.

Názor, že Berlusconi kandiduje len preto, aby ochránil svoje osobné záujmy a majetok, je preto medzi Talianmi veľmi rozšírený. Jeho podporovatelia sú však presvedčení, že je pre taliansku politiku nepostrádateľný, najmä aby vyvážil silný vplyv ľavice.

                       Líder Partito Democratico Pierluigi Bersani. Snímka: Reuters

Na scéne sú okrem Montiho a Berlusconiho ešte ďalšie dva politické bloky, v oboch prípadoch sú to koalície ľavicových strán. Akú majú podporu a ako môžu ovplyvniť, kto bude budúcim premiérom?
Najpopulárnejším politickým subjektom je ľavicová Partito Democratico, ktorá pravdepodobne voľby aj vyhrá – jej podpora dosahuje takmer štyridsať percent. Podporuje ju aj komunistická Sinistra, Ecologia e Libertà vedená guvernérom juhotalianskeho regiónu Púlia Nicolom Vendolom. Nie je to však spoľahlivý partner, čo opakovane ukázala už v minulosti. Vendola je navyše pomerne neschopný politik, čo demonštruje denne nielen v domovskej Púlii, ale aj mnohokrát šokujúcimi vyjadreniami o ekonomike. Vystupuje ostro voči reformám potrebným na ozdravenie talianskej ekonomiky, jeho potenciálna účasť vo vláde preto mnohých Talianov desí.

Krajina zažila aj vznik viacerých nových strán. Asi najvýraznejšou je populistické Hnutie piatich hviezd. Existuje možnosť, že táto strana sa ocitne v parlamente? Do akej miery sú Taliani takýmto novým stranám ochotní načúvať?
Hnutie piatich hviezd založil komik Beppe Grillo a názov má symbolizovať päť oblastí, ktoré považuje v programe na najdôležitejšie: voda, udržateľná doprava, ekonomický rast, internetové pripojenia a zelenú ekonomiku. Predstavuje pomerne excentrický príklad strany, jej lídri nevystupujú ani v televízii, pretože všetky oficiálne médiá považujú za bábky v rukách mocných finančných skupín a politického establišmentu. Strana vedie kampaň len cez sociálne siete a veľmi populárny blog samotného Grilla. V dôsledku toho Taliani o strane veľa nevedia, poznajú len jej lídra, ktorý sa s voličmi aj osobne stretáva na námestiach talianskych miest. Prekvapivo to však funguje – vo voľbách môže získať 10 až 15 percent hlasov. Je to strana „protestných hlasov“.

                          Šéf Hnutia piatich hviezd Beppe Grillo. Snímka: Reuters

Do akej miery je v kampani prítomná tradičná karta „sever verzus juh“? Jej najväčšia zástankyňa, xenofóbna strana Liga severu, ktorá sa preslávila výrokom „Afrika začína v južnom Taliansku“, už postupne opustila väčšinu svojich radikálnych požiadaviek. Hrajú ešte geografické animozity v talianskej politike nejakú úlohu?
„Sever verzus Juh“ je slogan, ktorý počúvame v Talianku pred každými voľbami už vyše dvadsať rokov. Pravicová Liga severu, ktorá je tradičným spojencom Silvia Berlusconiho ešte v deväťdesiatych rokov bojovala za osamostatnenie severného Talianska a vytvorenie nezávislého štátu Padánia, ktorý by zjednotil najbohatšie regióny na sever od rieky Po. Na prelome tisícročí však strana už od tejto myšlienky upustila a sústredila sa len na väčšiu mieru autonómie od centrálnej vlády v Ríme. V posledných rokoch strana tieto požiadavky ešte viac okresala a požaduje len fiškálnu reformu, ktorá by zabezpečila, aby peniaze zo severu neplynuli v takej miere na juh krajiny.

Vnútorné problémy a viaceré korupčné škandály bývalého bossa strany Umberta Bossiho ju však oslabili. Sústredí sa najmä na regionálne voľby v Lombardii, regióne s bohatou metropolou Miláno. V tamojších voľbách kandiduje aj nový šéf strany Roberto Maroni.

Súčasná kampaň preto už nie je charakterizovaná „bojom severu proti juhu“. Liga severu sa však spojila s Berlusconim za to, že ju podporí v regionálnych voľbách.

(Berlusconi podľa najnovších správ na premiérske kreslo kandidovať nebude, bola to jedna z podmienok dohody s Ligou severu. V novej vláde by podľa svojich slov prijal funkciu ministra hospodárstva, poz. red.)