Žiadny Február 1948? Slovensko stále na východ od raja

V krčmách i v historickej literatúre sa už od roku 1948 pretriasa otázka, či bola demisia nekomunistických ministrov rozumným krokom a najmä to, či ju mal prezident Beneš prijať. Odpovede sa rôznia. Podľa jedných sme nemuseli zameškať štyridsať rokov. Odvolávajú sa pritom na vojnou zničené Rakúsko, ktoré nás napriek svojej pôvodnej zaostalosti predbehlo o niekoľko konských dĺžok. Druhá skupina tvrdí: komunisti by moc prevzali tak či tak - vďaka vlastnej sile a podpásovým spôsobom či sovietskej "pomoci".

Hlas veľmocí, hlas ľudu
Argumentačne má prevahu druhá skupina. A nielen preto, že je tvorená serióznymi historikmi. Odvoláva sa na dohodu z Jalty, kde sa Sovietsky zväz, Veľká Británia a Spojené štáty dohodli na povojnovom usporiadaní Európy. Do kariet im hrá aj fakt, že v čase prevratu mali komunisti pod rukou políciu aj armádu a k tomu si v podobe Ľudových milícií vytvorili ďalšiu paramilitárnu organizáciu. A nielen to - stála za nimi aj sila verejnej mienky a zmanipulované roľnícke a robotnícke masy.
Český historik Jan Rychlík vo svojej knihe Česi a Slováci ve 20. století píše, že keby nebolo zámienky s odstúpením, iste by sa našla iná a komunisti by v krajnom prípade použili silu. Jasným príkladom toho, že sa veci dali "riešiť" aj inak, bola kauza slovenských povereníkov z Demokratickej strany, ktorí demisiu nepodali. Postupne aj tak povereníctvo strácalo moc na úkor akčných výborov Národného frontu. Podobný scenár by pravdepodobne prebehol aj v Prahe.

Fínska záhada
V septembri 1947 formuloval Andrej Ždanov, považovaný za najbližšieho Stalinovho spolupracovníka, dve kategórie východoeurópskych krajín - Juhosláviu, Poľsko, Albánsko a Československo nazval "novými demokraciami", čo bol zrejme eufemistický výraz pre fakt, že už definitívne spadli pod sovietsky vplyv. Druhú, dosiaľ neoznačenú skupinu krajín tvorili Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko a Fínsko.
Nie všetky krajiny, na ktoré si Sovieti brúsili zuby, však nakoniec pod ich vplyvom skončili. Fínsko a Grécko, s ktorými ZSSR tiež počítal, sa ubránili. Sociológ Bohumil Búzik je presvedčený, že v oboch krajinách zohrala kľúčovú úlohu studená vojna. Obavy z toho, že krajina spadne do komunistického vplyvu na jednej strane a snaha vyvážať ideológiu na strane druhej, priamo určovali vývoj oboch. "Fínsko je záhadou pre sociológov i politológov. Prečo krajina, ktorá mala silnú komunistickú stranu a priamo susedila so Sovietskym zväzom, ním nebola vôbec poznačená?"

Trumanove "deti"
Fínska sloboda mala svoje limity. Tzv. finlandizácia označuje proces, v ktorom sa menšia a slabšia krajina vzdá určitej časti suverenity a volí neutralitu, neúčasť vo vojenských paktoch, aby odradila silnejšieho suseda. Fínsky premiér Paasikivi opätovne uisťoval Moskvu, ktorá s ním predtým viedla vojnu, o rozhodnutí Fínska nepodieľať sa na žiadnej iniciatíve, nepriateľskej voči ZSSR. Prisľúbil tiež hospodársku spoluprácu, čím sa mu pravdepodobne podarilo uhájiť nezávislosť.
Iným prípadom je Grécko. Tam už od roku 1944 zúrila partizánska vojna, kde jednu stranu podporovali komunistické základne v Juhoslávii a v Grécku, druhá zase dostávala pomoc z Londýna a Washingtonu. Ako píše Milan Pečinka v Encyklopedii moderní historie, v roku 1949 vznikol v Grécku relatívne liberálny systém, ktorého mocnými oporami sa stali najmä polícia a armáda. V súlade s Trumanovou doktrínou Amerika v rámci politiky zadržiavania komunizmu podporovala najmä pravicové a často autoritatívne režimy - Grécko nebolo výnimkou.

Traja z desiatich Slovákov
Historici nemajú radi otázku "Čo by bolo keby...?" Alternatívna história je možná len v literatúre a vo filmoch. To, čo sa tak ľahko opisuje vo vedeckej fantastike, ale často s (historickou) vedou nemá nič spoločné.
Napriek tomu si predstavme (Česko)Slovensko, v ktorom by pracujúci ľud nevyhral. Vydalo by sa cestou "finlandizácie", alebo by bolo podporované Západom v boji proti sovietizácii? Podľa Búzika by sa Československo iným smerom nevybralo - musíme brať do úvahy aj obdobie, ktoré udalostiam v roku 1948 bezprostredne predchádzalo. Od schválenia Košického vládneho programu totiž boli niektoré zákonitosti dané. Aj keď sa hovorí, že komunizmus nám pripravili Česi, aj na Slovensku boli ľudia po vojne na prijatie komunizmu pozitívne nastavení. Stranu volili štyria z desiatich Čechov a "len" traja z desiatich Slovákov, ale taká silná komunistická strana na Slovensku nikdy predtým nebola. "Aj keby tu bola demokracia, komunisti by zvíťazili tak či tak. Ak by to boli osvietení, pokračoval by relatívne demokratický vývoj."

Nacionalistická farma
Ďalšia hypotéza môže podľa sociológa znieť, že by sme si aj po epizóde s vojnovou Slovenskou republikou udržali ideu samostatnosti. Je to nepravdepodobné, keďže fašistický slovenský štát bol viac-menej dobrovoľným spojencom Nemecka.
Nechajme imagináciu pracovať ďalej - Slovensko v rámci ČSR a na západnej strane hranice. Krajina by v tom prípade zostala agrárnou, dokonca by z toho mohla veľmi profitovať. Búzik hovorí, že Česi by nemuseli prijať variant Slovenska ako poľnohospodárskej základne, ale mohli by sa ho, rovnako ako komunisti, pokúsiť viac industrializovať. "Otázka znie, prečo by spriemyselňovali územie, ktoré je bezprostredne na hranici komunistického bloku. Znovu by sme boli v ohrození a nemalo by veľký zmysel ťahať sem drahú výrobu." V politike by asi pretrvávala nerovnováha a rozpory medzi Čechmi a Slovákmi. "Bol by tu prítomný, a v tom sa viac blížime Grécku, silný nacionalizmus, ktorý sa v tomto storočí na Slovensku vždy prekrýval s klerikalizmom," končí svoju víziu s ručením obmedzeným Búzik.

Danajský dar
O kladoch a záporoch Februára sa za ostatné roky popísali stohy papiera. Politické dôsledky sú zjavné, o ekonomických sa ešte stále vedie diskusia. Je nesporné, že v období rokov 1948 - 1960 došlo k obrovským zmenám v hospodárskej štruktúre Slovenska. Ale samotná myšlienka industrializácie Slovenska, ako ju propagoval šéf slovenských komunistov Viliam Široký, bola vnútorne rozporná. Industrializácia Slovensku pomohla - za pätnásť rokov sa z agrárnej krajiny stala krajinou priemyselnou. Ako danajský dar však dostala deformovanú štruktúru priemyslu. Priemysel, ktorý sa tu začal budovať, bol strategického charakteru. Dôsledky pociťujeme už pätnásť rokov - nezamestnanosť v 90. rokoch bola aj dôsledkom orientácie na ťažký a zbrojársky priemysel.

Mýtus s. r. o.
V laickej i v odbornej verejnosti pretrváva presvedčenie, že súčasný stav je dôsledkom 40-ročného vládnutia komunistov. S tým Búzik nesúhlasí. "Komunizmus zohral úlohu, ale nie až takú dôležitú." Ako dodal, ľudí bez práce by sme po rýchlej industrializácii mali vždy dosť. "Keby sa Slovensko industrializovalo aj v inom režime, pri väčších hospodárskych otrasoch (napr. ropná kríza), nezamestnanosť by určite narástla." Dôvod je zjavný - keď je krajina poľnohospodárska, nezamestnaných je málo, pretože majú pôdu. Ale v momente, keď získajú prácu v priemysle a ten sa časom dostane do krízy, rastie aj počet nezamestnaných. S Čechmi a Februárom, alebo bez nich - Slovensko by bolo pravdepodobne stále na východ od raja.