V roku 1962 vpálil na americkú literárnu scénu Ken Kesey s novelou Kukučie hniezdo. Netušil, že ju sfilmovaná verzia režiséra Miloša Formana vynesie priamo k filmovému olympu s piatimi zlatými soškami. Na to si však musel počkať dvanásť rokov, až do roku 1974. Práve vtedy nastal podľa producenta filmu Kirka Douglasa, ktorý kúpil práva na sfilmovanie predlohy, ten správny čas.
Filmové adaptácie literárnych diel vznikajú najčastejšie priamym očarením samotných režisérov literárnym dielom. Či už v detstve alebo neskôr. A dnes, v prípade bestsellerov, aj ich komerčným úspechom. "Aj filmoví skauti sa riadia svojimi inštinktami," tvrdí filmový historik Martin Plch. Len čo sa nejaká úspešná kniha dostane na trh, ako napríklad Brownov Da Vinciho kód, kupujú jej autorské práva. Keď však cítia, že o daný film nie je patričný záujem, s filmovaním počkajú päť, desať i viac rokov. "To sa stalo práve pri Kukučom hniezde," ilustruje Plch. Uvádza aj príklad spisovateľa Mária Puza, ktorý predal práva na sfilmovanie Krstného otca okamžite po zložení pera. "Ani Umberto Eco nemáva problémy. Novú knihu ešte nemá ani dopísanú a už sa o ňu bijú producenti," hovorí filmový historik.
Nudná, ale verná?
Samotná potreba adaptácie naznačuje, že film a literatúra sú vzhľadom k svojmu jazyku absolútne odlišné umelecké druhy. "Film je úplne iný semiotický systém. Fixuje predmet, obmedzuje fantáziu. Napríklad, film vám ukáže konkrétneho psa, v knihe si ho musíte predstaviť," hovorí filmový teoretik Martin Ciel. "Aj preto si vyžaduje odlišnú logiku rozprávania." V opačnom prípade môžu filmári dosiahnuť čaro nechceného -- ich dielo môže síce pripomínať literárnu predlohu (vrátane detailov), ale atmosféra či zmysel príbehu sa môžu napokon vytratiť. Ciel pritom nie je presvedčený, že filmová adaptácia môže pôvodné literárne dielo obohatiť. "Rozhodne však môže spestriť možnosti jeho interpretácie, pretože každý režisér a scenárista môže mať iný, zaujímavý výklad predlohy." Určite však nesmie ísť o otrocký prepis knihy. "Film by nemal byť len akýmsi prekladom literárneho diela. Potom sa totiž môže stať, že sprievodným javom filmového zážitku sa stane nuda," prízvukuje filmový teoretik.
Zúfalé hľadanie Nebezpečných známostí
Niečo podobné sa stalo aj režisérovi Chrisovi Columbusovi pri sfilmovaní prvých dvoch bestsellerov Joan Rowlingovej o Harrym Potterovi. Oba filmy trpia tým, že sa snažia byť obsahovo presnými, ale chýba im atmosféra a predovšetkým akýsi "drive" -- ťah na bránu Rowlingovej textov. Dôraz na obrazovú, výtvarnú a hlavne dekoratívnu presnosť prostredí zatieňuje postavy a, predovšetkým, vzťahy medzi nimi. Prvé dva filmy o Harrym síce rozmaznávajú divákove oči, ale chýba im ďalší rozmer -- na rozdiel od kníh, pri ktorých sú vizuálne predstavy dôležitou súčasťou.
Podľa Martina Plcha sa s veľkými úspechmi nestretávajú ani adaptácie ruskej klasiky. "Vzniklo niekoľko verzií Dostojevského románu Idiot. Dokonca ho natočil aj Kurosawa, ale výsledok bol dosť zlý, pretože príbeh umiestnil do japonských reálií 50. rokov. Stretnutie ruskej a japonskej kultúry mi pripadalo trochu smiešne. Navyše, knieža Miškina stvárnil predstaviteľ krutých samurajov." Za oveľa vydarenejšie dielo považuje Plch americkú verziu Tolstého Vojny a mier s Audrey Hepburnovou v hlavnej úlohe. "Najdokonalejším riešením by však bolo natočiť ruskú verziu s americkým kapitálom." O nič lepšie podľa neho nedopadnú ani filmové adaptácie, ktoré chcú byť "in" za každú cenu. Ako príklad uvádza poslednú -- štvrtú filmovú verziu Laclosových Nebezpečných známostí režiséra Rogera Kumblea. "Vznikla skôr v rámci módnej vlny tínedžerských filmov a zúfalého hľadania námetu v zmysle: máme pekných mladých hercov, ktorí sú ako stvorení na plagáty do internátov," dodáva Plch.
Od toho sú hitchcockovia!
Kto najviac ovplyvňuje šance knižnej predlohy na spracovanie? Podľa filmového historika jednoznačne scenárista a režisér -- práve druhý menovaný je kľúčová postava. "Od toho sú hitchcockovia. Blochova literárna predloha filmu Psycho je síce zaujímavá, ale do dejín sa zapísala práve vďaka Hitchcockovi. Mohlo by ho natočiť množstvo režisérov, ale už nikdy by to nebolo slávne Psycho." Ako ďalšie príklady úspešných filmových adaptácií uvádza aj Prelet nad kukučím hniezdom, resp. nemenej úspešnú snímku Forrest Gump. "Úspech Preletu spočíva aj v oveľa intenzívnejšom pocite generácie 60. rokov, ktorý do filmu vniesol človek vyrastajúci v podobnom spoločenskom systéme, akým bolo väzenie v psychiatrickej liečebni. Teda režisér Miloš Forman." Aj novelu Forrest Gump považuje Plch skôr za "spríjemnenie posedenia na záchode, pričom z filmu sa stal absolútny šperk aj preto, že sa v ňom objavili silnejšie témy než v 150-stranovej knižnej predlohe". Vyvracia tak legendu, že filmové adaptácie sú automaticky slabšie.
Rosemary má dieťatká
Otázkou však zostáva, nakoľko sa filmová adaptácia môže spätne odraziť na záujme o pôvodné literárne diela. Podmienka je prozaická -- podľa režiséra Petra Krištúfka musia ľudia o konkrétnych tituloch vôbec vedieť. "Podľa čoho sa majú rozhodnúť? Podľa obalu? Aj to sa dá, ale potom si budú kupovať len darčekové balenia kníh o Vysokých Tatrách a antickom Grécku." Svoju marketingovú úlohu musia v tejto súvislosti zohrať noviny či časopisy, no Krištúfek pripomína -- "film a televízia sú silnejšie médiá". Tento vzorec sa osvedčil pri megaúspechoch série o Harry Potterovi, kde samotnej knihe dopomohol k zvýšenému záujmu aj film. S tým súhlasia aj ďalší analytici. Martin Plch dodáva -- práve záujem o knihu pritom núti spisovateľov písať pokračovania. Príklad? Hororový príbeh Romana Polanského Rosemary má dieťatko s Miou Farrowovou v hlavnej úlohe (podľa knižnej predlohy Ira Levinu). "Bol to taký úspešný film, že sa autor rozhodol napísať aj jeho pokračovanie. Bohužiaľ, oveľa slabšej kvality," poznamenal filmový historik. Podľa neho sa s rovnakým "problémom" nedokázal vyrovnať ani ďalší autor. "Keď došla Thomasovi Harrisovi, autorovi inak brilantných kníh Mlčanie jahniat a Červený drak, kreditná karta, napísal Hannibala. Zle a narýchlo." K paradoxnej situácii však došlo až vtedy, keď sa od tejto knihy odpichol aj režisér Riddley Scott a natočil film. "Dokonca by som povedal, že až umelecké dielo v rámci art. Fakt, že po prečítaní zlej literárnej predlohy ho odmietla Jodie Fosterová, filmu len pomohol."
Popoluška príkladom
Film a literárne dielo podľa Martina Plcha budú v 21. storočí ešte užšie spojené nádoby, pretože mnohí spisovatelia dnes už píšu s vedomím, že ich literárne dielko bude sfilmované. Za nekorunovaného kráľa filmových spracovaní považuje pritom Bibliu. "Bola sfilmovaná najmenej dvestokrát. Ale napriek tomu, že obsahuje najsilnejšie príbehy, dobré filmové adaptácie by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky." Podľa teoretika Martina Ciela je to Popoluška: "Aj to je dôkaz, že najlepší literárny príbeh je určený pre kinematografiu."