Napísal o tom, čo sa malo vymazať z ľudskej pamäti

Najčítanejšieho a najkontroverznejšieho ukrajinského spisovateľa Vasyľa Škľara nazýva kritika otcom ukrajinského bestselleru. Tá ho za román Čierny havran na jednej strane chválila za majstrovsky opísaný príbeh atamana a mladučkej Tiny, zároveň sa naňho zosypala hromada výčitiek – od obvinení z antisemitizmu až po podnecovanie nenávisti k Rusom, ktorých v románe nazýva Kacapmi či Moskaľmi. 

Čierny havran rozpráva o atamanovi bojujúcom proti okupantom a zároveň prežívajúcom najväčšiu lásku svojho života. Je to predovšetkým majstrovský objektívny obraz istého úseku dejín, ktorý sa mal navždy vymazať z ľudskej pamäti. 

Vasyľ Škľar za svoje diela získal už všetky domáce literárne ocenenia. To najvyššie – Štátnu cenu T. H. Ševčenka – však z osobných dôvodov odmietol a vtedy, paradoxne, dostal ocenenie najvyššie – čitatelia sa sami vyzbierali a udelili mu cenu svojho srdca.

HNonline.sk vám prináša úryvok z aktuálneho románu Čierny havran:

V roku 1921 sa rozhodlo, že celé územie, na ktorom viedlo Rusko vojnu proti Ukrajinskej ľudovej republike, pripadne okupantom. Armáda Ukrajinskej ľudovej republiky sa ocitla internovaná za ostnatým drôtom niekdajších poľských spojencov. Boje však pokračovali ešte celé roky takmer na celom území Ukrajiny. Povstalci z Cholodného Jara zúfalo vzdorovali ruským okupantom. Na ich čiernej bojovej zástave bol nápis: Slobodná Ukrajina alebo smrť.

PRVÁ KAPITOLA

1

Atamana Veremija pochovávali v Hunskom pohorí bez rozlúčkových sálv a prejavov. Pochovávali ho tajne, v noci. Dvaja zamračení muži priviezli truhlu s ostatkami zabitého veliteľa, ďalší priviedol kňaza z najbližšej dediny.
Jamu vykopali dvadsať krokov na východ od starého duba, v tme pri nej presvitala truhla – čerstvo ohobľované borovicové dosky ešte voňali živicou.
– Dvihnite veko, – požiadal otec Olexij.
Dlho rozdúchaval tymian v kadidle, škrtal zápalkami, lámali sa mu v prstoch a nechceli horieť.
– Načo? – spýtal sa muž, čo ho priviedol. Širšou hlavou a ohnutým nosom pripomínal veľkého výra.
– Len ho dvihni, – povedal kňaz. – Čo ak je tam zdochnutý pes? 
– Toto nie je vhodný čas na žarty, otče, – súril ho výr.
– Práve preto otvor tú truhlu. Všetko odpustím okrem bohorúhania.
Zamračení muži podišli k truhle a pomaly, neochotne zložili veko.
Kdesi v hĺbke lesa sa rozľahlo kuvikanie. Ak je pravda, že za temnej noci zápasia čerti, mohli by to byť aj ich výkriky.
– Áno, je to on, – zamrmlal otec Olexij. – Poznal som nebožtíka. Ale prečo ho uložili v klobúku?
– Bolo to jeho želanie. Chcel, aby ho pochovali v klobúku a vyšívanej košeli, – vysvetlil muž so sovou hlavou. – Ataman tak chodieval aj do boja. Vari ste to nevedeli?
– Hlúpy zvyk, – ozval sa jeho spoločník. – Nepriateľ ho rozpoznal už zďaleka. Toľko mierili na ten klobúk, až ho dostali.
– Zato aj my sme ho už na kilometer videli, – skočil mu do reči výr. – A vedeli sme, že ataman je s nami.
– Aj tak to bol hlúpy zvyk, – zopakoval prvý a sucho si odpľul cez plece.  
–  Zavri si tú špinavú papuľu, – zahriakol ho jeho spoločník. – Otec Olexij, začnite obrad. A ak môžete, skráťte to. Lebo tu budeme do rána.
– Dobre, že aspoň čižmy mu vyzuli, – zašomral kňaz. – Ľahšie sa mu pôjde do raja.
– Začnite obrad, otče.
Z diaľky sa znovu ozvalo strašidelné kuvikanie, otcovi Olexijovi nevdojak napadlo, že kuviky tak neškrečia.
– Bože ducha a všetkého živého. Ty si zvíťazil nad smrťou i nad diablom a život si podaroval svetu, ktorý si stvoril. Pane, prijmi dušu zosnulého služobníka tvojho Veremija, uchovaj ju na svetlom mieste, na mieste kvitnúcom, na mieste pokojnom, kde niet bolesti, smútku ani súženia; a každý hriech, ktorého sa nebodaj dopustil, či už slovom, skutkom, alebo v myšlienkach, Bože dobrotivý, milujúci, odpusť mu, lebo niet človeka, čo nezhrešil...
Po krátkom obrade truhlu spustili do jamy, hodili na ňu hrsť zeminy a hrob zasypali. Zem zrovnali a posypali opadnutým lístím.

– Viete, o čo ide, otče, – povedal výr. – Nik nesmie vedieť o tomto mieste. Budú ho hľadať aj mŕtveho.
– Ale nenájdu, – dodal ďalší zo zachmúrenej trojice a hodil na voz lopatu. – Keby aj hrob našli, Veremij tu už nebude.
– Ako to, že nebude? –  začudoval sa otec Olexij.
–  Jednoducho. Vznesie sa na nebesá. 
Otec Olexij sa prežehnal a zimomravo mykol plecami. Chladná jesenná noc mu dýchla priamo za golier.
– Zapamätajte si: boli sme tu iba štyria, – pokračoval výstražne výr. – Okrem nás to nikto nevidel. Keby niečo... vytrasú z nás dušu.
Mýlil sa. Na susednom dube sa zobudil staručký čierny havran a jedným okom na nich ospanlivo požmurkával. Havran už mal dvestosedemdesiat rokov, ale doteraz neúnavne sledoval ľudské čudáctva a usiloval sa ich pochopiť. Hovel si na dube, konáre ešte mocne držali hrdzavé lístie, a vdychoval teplú vôňu tymianu z kadidla. Biely kosáčik mesiaca nevysliedil čierneho vtáka za dubovým lístím, zato jasne osvetľoval neveľkú čistinku. Hoci bol havran na jedno oko slepý, hneď spoznal aj kňaza, aj muža s dlhým ohnutým nosom  –  neraz ich videl. Počul naozaj zle, havran bol v skutočnosti hluchý ako peň. Hluchý a poloslepý, ale to, čo potreboval, videl aj zachytil veľmi dobre. Teraz napríklad, napočudovanie, zbadal, že otec Olexij nielenže skrátil modlitbu, ale ani nevysvätil hrob...
Ešte čudnejšie bude, keď raz na čistinu prídu iní ľudia a začnú gagotať neznámym jazykom, cudzí, rohatí, teda v rohatých čiapkach-buďonovkách1, odmerajú dvadsať krokov na východ od starého duba a začnú kopať, keď truhlu vykopú, zložia veko, ale namiesto atamana nájdu len lístok, keď si ho prečítajú, rozbesnia sa.
Havran sa ticho zachichoce, prikryje si zobák krídlom, aby nezaškriekal, nech ho rohatí nezačujú, lebo by od zlosti vystrelili aj naňho. Havran sa nebál smrti, ale neznášal zápach spáleniny, v starobe značil nešťastie, a protivil sa mu aj smrad pušného prachu.

2
 
Doteraz si neviem vysvetliť, čo to bola za radosť, ktorá pred každým bojom rozochvela celé telo sťa živá bytosť. Srdce spievalo, oči sa rozhoreli, dlane svrbeli. Len čo sa rozhodlo, že dnes, prinajhoršom zajtra ideme do boja, až nás šlo roztrhnúť. Videl som, že nielen ja som horel od netrpezlivosti, každého z nás zasiahla táto radosť, ibaže každý ju prežíval po svojom. Jeden sa prechádzal ako páv, druhý, už nevedno koľký raz, čistil pušku, ďalší si pohmkával či pískal dajakú melódiu, iný sedel nepohnute – len oči mu srdnato horeli. A keď boj náhle odvolali, akoby ťa dievča v poslednej chvíli odmietlo a ty si osamel so svojou túžbou.

Nie, nebola v nás ani štipka strachu, ten sa vyparil spolu s nádejou, lebo ak stratíš nádej, čoho sa už máš báť? A niet sa tu čím vystatovať, povedala by slepá vedomkyňa Jevdosia, ku ktorej som zašiel, keď sa to celé začínalo, prišiel som vtedy k slepej Jevdosii, ktorá vedela vyhnať bolesť z ľudského tela, vedela dokonca vyliečiť dušu, prišiel som a povedal som jej: „Odober, Jevdosia, z mojej duše dva zbytočné city, nech po nich nezostane ani stopa.“ 
„Aké city máš na mysli?“ Vedomkyňa sa ticho usmiala nevidiacimi očami, tak sa usmievajú slepci. „Čo chceš odobrať, kozák?“ 

„Strach a súcit,“ povedal som. „Vyžeň zo mňa najprv strach a potom súcit.“ 
Starena pokývala hlavou: „Bojovník nemôže žiť bez strachu a súcitu, lebo zahynie.“ 
Toto povedala slepá Jevdosia a ja si neraz spomeniem na jej slová, keď stínam hlavy, pre mňa to už nie je bitevné pole, ale každodenná práca, od ktorej ma zavše po nociach bolievajú ruky.
„Pracoval“ som aj vtedy, keď sme zajali Číňanov. Zajali ako zajali, nepriateľov sme nemali kde držať. Zbavovali sme sa ich šabľami, nemíňajúc náboje. Vtedy sme šikmookých priviedli ku klade, prikázal som im, aby si na ňu položili hlavy. Neviem, čo za bosoráctvo to bolo, ale Číňania, ktorí nám padli do rúk, boli ako zakliati – pokojne nastavovali krky pod šabľu. Žiadne prosby o milosť, žiadne náreky, zmierili sa s tým, čomu sa nemohli vyhnúť. A hľa, keď sa už nevedno koľko hláv skotúľalo do trávy červenej od krvi, ku klade podišiel posledný. Chudý, nízky, nohy do O, keby som ho chytil za koleno a odšmaril, kotúľal by sa ako koleso ktovie kam, hádam až k pekelnej bráne. Ale čo bolo zaujímavé na tomto čertisku: hlavu mal spredu vyholenú a vzadu zapletený vrkoč. Keď si kľakol a položil kotrbu na kladu, náhle chytil vrkôčik a položil si ho na temeno. To ma rozosmialo. Vari sa bál, že mu odsekneme tú nevídanú ozdobu? Alebo nechcel, aby sa vrkoč zašpinil od krvi?

Ruka mi ovisla. Nevedel som, či sa mám smiať, alebo čo, ale dobre som videl, že tento šikmooký sa ani za mak nebojí, ako keby sa vybral na cestu do raja. Ten sukin syn sa bál iba jedného – aby aj v raji mal vrkôčik celý, parádny a nepostriekaný krvou. Vtedy som ho chytil za vrkoč, prudko zdvihol z kolien a obrátil k sebe. Nie, v úzkych čiernych očiach nebol ani tieň strachu, díval sa na mňa s akousi tichou zvedavosťou a porozumením. A potom povedal: – Čaň bojuje za ten, čo dáva jesť. Ty dáš jesť – Čaň bojovať za tvoja.
Pustil som mu vrkôčik a namiesto toho, aby som šikmookého znovu hodil na kladu, spýtal som sa chlapcov: – Tak čo, vezmeme tohto „choďu“2 so sebou? Možno ho okrešeme a vycvičíme ako psa.
Vtedy som ešte ani netušil, že raz udrie čierna hodina, keď zostanem v horách iba s týmto Číňanom a podelíme sa o surové neosolené mäso zo svojho prvého havrana.

3

Čierny havran – neuveriteľne prešibaný a zaťatý nepriateľ. Vek približne tridsať rokov. Vysoký, čierna brada, čierne vlasy po plecia. Hlboké tmavé oči, pohľad ťažký, rozvážny, výraz tváre surový. Politicky rozhľadený, bývalý dôstojník cárskej, neskôr petľurovskej3 armády. Chodí v maskovacom odeve. Opásaný dvoma dohodami, rád hovorieva, že sa s nimi narodil. Vraj prišiel na svet nakríž omotaný pupočnou šnúrou. Ruky zakladá pod dohody, lebo je nenáhlivý, dosť ťažkopádny. Je zvláštne, že napriek tomu je výborný jazdec a presný strelec.

Syn lesníka, píše básne. Oddiel Čierneho havrana má v súčasnosti približne 300 pešiakov a 75 dobre ozbrojených jazdcov. Operuje hlavne v okolí Zvenyhorodky, Čerkás a Čyhyryna, čiastočne aj v Cholodnom Jari, lebedynskom a špoľanskom lese. Podľa posledných správ atamana zabili alebo ťažko zranili v bitke so 102. práporom, ktorý v tom boji stratil komisára, prieskumníka, 23 vojakov, tačanku a tri kone. Veliteľ práporu je smrteľne ranený.

Splnomocnenec Kakavišnikov
(Z hlásenia splnomocnenca kremenčukskej ČEKY4, 4. novembra 1921)

Až ráno, keď napadol ľahučký sneh, si uvedomil, čo starenine slová znamenali. 
– Zajtra ti podajú raňajky na bielom obruse, – povedala vtedy slepá Jevdosia a jej dievčensky mladé modré oči sa ticho usmiali.
– A to u akých pánov budem raňajkovať? – spýtal sa Čierny havran dvíhajúc sa na lakeť v tvrdej drevenej posteli, prikrátkej pre jeho mohutné telo.
– Nie u pánov, ale u panny. U belostnej panny, – znovu sa usmiala Jevdosia. 
Jej chalupa stála hlboko v lese uprostred močiarov, čo sa rozprestierali pozdĺž uzučkej riečky Irdyň, z diaľky sa zdalo, že chalupu stojaté trasovisko pomaly vsáva do seba. No nebolo to tak – krčila sa na tvrdom hlinitom ostrovčeku, a ak aj sadala, tak iba od staroby.
– Teraz z teba zmyjem každú chorobu a na úsvite pôjdeš, – povedala Jevdosia. – Nebudem ťa naveky opatrovať!
Uprostred izby stála široká dubová kaďa, naplnená do polovice mútnou vodou, z ktorej stúpala bylinková para. Vedľa kade čakali na hlinenej zemi ešte dva kotlíky s horúcou vodou.
– Vravíš, že len tak pôjdem k bielej panne? – znovu sa spýtal Čierny havran.
– Pravdaže. No aspoň kvôli nej by si si mohol oholiť bradu. Dám ti úlomok kosy. Je ostrejší než britva.
– Taká pávica sa nenarodila, pre ktorú by som si oholil bradu.
Havran si vyzliekol hrubú plátennú košeľu, a keď zostal v spodkoch, rozpačito pozrel na Jevdosiu.
– Len sa vyzleč, nehanbi sa, – povzbudila ho. – Aj tak nič nevidím. Iba keď chcem, rozhľadím sa a to, čo potrebujem, uzriem.
– Aha, nevidíš. A bradu si ako zbadala?
– Vari len bradu? Celého som ťa ohmatala, kým som ťa dávala dohromady. A nemáš jednu bradu, máš až dve.
– Ako to – až dve? – spýtal sa a hneď si ešte zmätenejší zahryzol do jazyka.
– Tvrdohlavec, veď ty vieš...!

Jevdosia hľadela nehybnými očami kamsi skrz Havrana, ale on si predsa len zakryl lono rukou, a keď konečne vliezol do kade, vzdychol od slasti. Tmavá horúca voda mu siahala po prsia.
– Koľko vlastne som sa u teba preváľal, Jevdosia? – spýtal sa.
– Takmer mesiac. Keď ťa priniesol kôň, bol si v bezvedomí.
– A kde je? Kde je môj Mudej?
– Stojí v kôlni a žuje seno spolu s kozou Haľkou. Mal preseknuté ucho, ale už sa zahojilo, neboj sa oňho, o sebe porozmýšľaj, – Jevdosia mu vechťom drhla svaly. – Možno by si už mal odísť z lesa a chytiť sa dajakej roboty. Vaše vojsko už skončilo. Zapamätaj si moje slová.
– To isté mi povedala moja sestra Marija.
– A ty čo na to?
– Vytiahol som šabľu, že ju zabijem. Lenže... je to predsa len sestra.
– Takže aj mňa by si zabil? – začudovala sa Jevdosia.
– Možno, – odvetil.
– Stal sa z teba zlý a surový človek. Vravia, že aj vlastných zabíjaš, tých, čo zložili zbrane a prijali amnestiu.
– Tí, čo sa vzdali, nie sú moji. Čekisti ich aj tak popravia, ale najprv z nich vytrasú dušu i všetky informácie. Niet inej cesty – alebo hory, alebo oni.
Jevdosia stíchla, ozvala sa, až keď mu umyla vlasy popolom a vodou.
– Lenže keď ma zabiješ, nezažiješ zlatú nôcku, ktorú som ti privolala.
– Akú nôcku?  
– Uvidíš. Dnes v noci k tebe príde švárna dievčina. Obdarujete sa navzájom svojou silou.

... A ona prišla, nádherná, vykúpaná, voňajúca pontskou azalkou, zadúšajúcim tymianom  i divou orchideou, čo rastie na močaristých brehoch Irdyne (bahná, ktoré nikdy nezamŕzali, zachovali rastliny ešte z predľadovej doby). Jevdosia ich pridávala do kúpeľa. To očarujúce stvorenie prišlo a ľahlo si k nemu, Čierny havran devu v tme nevidel, len sa opájal vôňou jej vlasov a tela odovzdaného mu napospas. Privinul si krásavicu, zrodenú z vulkánu, ktorý pred miliónmi rokov vyvrhol lávu na mieste terajšieho Cholodného Jara, odovzdával jej svoju životodarnú silu, premenil sa na koreň pontskej azalky, divej orchidey, voňavého tymianu a prelieval do nich svoju moc, a sám pil životodarnú miazgu z jej pŕs. A tak sa zliali do jedného kolobehu.

– Povedz mi aspoň slovko, – prosil Čierny havran, uvoľňujúc jej ústa od svojich bozkov, ale ona nevydala zo seba ani hlások, iba stenala orchideovým dychom, a keď odišla, Havran si pomyslel, že to bol prízrak, ktorý za ním poslala Jevdosia, alebo možno sama prišla k nemu, požičajúc si od mladosti jedinkú zlatú nôcku, ktovie, ale bolo v tom čosi nečisté s tou devou prečistou, lebo keď odišla, na lôžku sa ešte dlho chvel snop bieleho svetla.


Pripravené v spolupráci s: