Prečo dnes situácia vo Venezuele eskaluje? Väčšie problémy sa predsa datujú už od roku 2014 v súvislosti s ekonomickou krízou.
Situácia vo Venezuele sa menila od smrti lídra Huga Cháveza v roku 2013, ktorý bol pri moci 14 rokov. Išlo o veľmi charizmatického lídra, ktorého spoločnosť milovala. Venezuela podávala dobrý ekonomický výkon, čo malo vplyv aj na cenu ropy, ktorá sa podieľa na exporte Venezuely 90 percentami. Chávez mal peniaze na to, aby implementoval svoje opatrenia. Preto ho ľudia milovali a nasledovali jeho ideológiu. Tá sa navyše spájala s ekonomickými benefitmi a pomohla viacerým ľuďom uniknúť pred chudobou.
Bola vtedy krajina demokratická?
Určite nebola, ale aspoň sa konali voľby. Ľudia Cháveza skutočne podporovali, všetko sa však zmenilo, keď zomrel. Jeho nasledovník, ktorého vybral a školil, nedokázal naplniť očakávania ľudí, v krajine sa súčasne začala ekonomická situácia zhoršovať, nastala kríza. Dostali sme sa až k tomu, že Venezuela obmedzuje ľudské práva, slobody a kontroluje celý systém.
Čo bolo hlavným spúšťačom súčasných turbulencií?
Myslím si, že ľudia sú skutočne znechutení krokmi prezidenta. OSN tvrdí, že v krajine je humanitárna kríza, nedostatok jedla, liekov či elektriny. V minulosti sa opoziční politickí lídri ako Leopoldo López, Henrique Capriles Radonski či Maria Corina Machadová snažili vyjadriť svoj názor a priniesť do krajiny zmenu. Neboli však schopní zjednotiť sa, vo viacerých veciach sa nevedeli zhodnúť, a preto ich potlačili. López bol posledný líder pred Juanom Guaidóom, ktorý sa snažil zjednotiť ľudí. Bol v domácom väzení a v súčasnosti sa s rodinou ukrýva na španielskej ambasáde v Caracase.
Prečo sa teda podarilo „zažiariť“ až Guaidóovi?
Predtým, než sa Guaidó stal opozičným lídrom, nebol taký známy. Využil však to, že posledné voľby neboli spravodlivé. Pred štyrmi rokmi sa po prvýkrát stalo, že opozícia vyhrala v parlamentných voľbách. Prezidentovi Nicolasovi Madurovi sa to nepáčilo a začal vytvárať paralelné inštitúcie. Okrem parlamentu, Národného zhromaždenia, vytvoril aj Ústavodarné zhromaždenie. Opozícia tento krok kritizovala s tým, že ju ľudia do orgánu právoplatne zvolili. Predseda Národného zhromaždenia je druhou najdôležitejšou osobou v krajine. Prezidentom Venezuely by preto mal byť Guaidó a nie Maduro, ktorý zmanipuloval voľby, aby zostal pri moci.
Čo treba hľadať za tým, že lídri doviedli krajinu do takého stavu, v akom je dnes a na ekonomickú krízu sa nepripravili?
Nie je to jednoduché povedať. Na Venezuelu sa musíme pozrieť aj ako na krajinu, ktorá je poslednou baštou socializmu. Aj situácia na Kube, smrť Fidela Castra a jeho výmena za Raúla Castra, pomohla zmeniť charakter krajiny. Medzi Venezuelou a Kubou bol vzájomný vzťah. Odkedy Chávez zomrel a zhoršila sa ekonomická situácia, Venezuela už nemohla Kubu ekonomicky podporovať. Maduro si teraz myslí, že Spojené štáty intrigujú proti nemu. Stav krajiny zvaľuje na Západ. Aj obrovský výpadok elektriny v marci interpretoval ako niečo, za čím stoja Američania. Neexistuje však žiaden dôkaz.
Súhlasíte s tým, že spoločnosť vo Venezuele je dnes viac než v minulosti rozdelená na provládnu a proopozičnú?
Dnes je to viac o tom, či v krajine ľudia zostanú, alebo ju opustia. Tí, ktorí pred pár rokmi plakali za Chávezom a majú doma oltáre, pri ktorých sa zaňho modlia, tí skutočne chcú zmenu a obnovu demokratických inštitúcií. Vo vnímaní spoločnosti sú veľmi flexibilní hlavne pre ekonomickú situáciu, v ktorej sa Venezuela nachádza. Je veľa politických väzňov a nie je také jednoduché sa Madura zbaviť. Aj tí, ktorí ho podporovali, stoja dnes proti nemu, lebo nemajú čo jesť, nemajú tečúcu vodu. Dnes je to skôr o humanitárnom aspekte prežitia než o politickom rozdelení.
Podľa viacerých názorov, ak by nebolo Guaidóa, tak by opozícia vo Venezuele nemala iného lídra, ktorý by reálne chcel zmenu.
Nie, opoziční lídri tu boli, nepodarilo sa im však vzbudiť medzinárodný záujem. Guaidó mal šťastie. Aj americký prezident Trump mu vyjadril otvorenú podporu, čo je, samozrejme, okrem ďalších 50 krajín, ktoré spravili to isté, veľmi dôležité. Všetci sú unavení a chcú nejakým spôsobom zmeniť situáciu vo Venezuele.
Je však tou správnou osobou, aby viedol národ? Vyčítalo sa mu už, že nemal opustiť krajinu a že vo viacerých situáciách sa mal zachovať inak.
Je veľmi zložité povedať, kto by mal byť tým pravým lídrom. Myslím si, že Guaidó má na to potenciál, ak sa bude snažiť. Keď však nebude mať prostriedky a situácia mu to nedovolí, ak sa Maduro nevzdá tak ľahko, jeho sila sa v najbližších mesiacoch môže ľahko vytratiť. Keď sa pozrieme na predchádzajúcich opozičných lídrov, všetci mali politické skúsenosti, dobré vzdelanie a mali tak na lídra všetky predpoklady. Nevyťažili však z toho. Nechcem Guaidóa diskreditovať len za niečo, čo spravil, či pre nejaké charakteristiky.
Ste zástankyňa intervencie, ako dávnejšie avizovali samotné Spojené štáty, či máme nechať Venezuelu, nech si situáciu vyrieši sama?
Každá intervencia Spojených štátov, napríklad v Líbyi, Sýrii či Iraku, myslím si, veci len zhoršila. V súčasnosti iba USA spomenuli túto možnosť riešenia konfliktu. Iné krajiny vrátane Európskej únie, aj keď podporujú Guaidóa, ustupujú od hocijakej formy zakročenia. Nemyslím si, že by vojenská intervencia mohla pomôcť. V marci sme boli svedkami toho, ako do Venezuely prišli aj ruské vojská. Môže sa z toho stať dlhotrvajúci konflikt.
Spojené štáty sa však intervenciami v Latinskej Amerike až chvália. Ide o populistický krok Trumpa?
Trump je nepredvídateľný. Na jednej strane hovorí, že sťahujeme naše jednotky z Iraku a chceme sa viac sústrediť na domáce dianie, potom však oznámi, že vo Venezuele plánuje vojenskú intervenciu. Bolo to skutočne nečakané. Sú v tom, samozrejme, aj iné záujmy. Venezuela dodáva do Spojených štátov ropu. Nie je síce hlavným partnerom, ale v každom prípade dôležitým. Latinská Amerika je veľmi špecifická oblasť. Nikdy nemala občianske vojny, nikdy sa nemenili hranice. Vyhýba sa tvrdeniu, že vo Venezuele je kríza. Niektoré témy sú proste tabu.
Situácia vo Venezuele však núti viacerých obyvateľov opustiť svoje domovy. Máme sa migrácie z krajiny obávať?
Kríza sa presunula aj do susedných krajín. Posledné štatistiky hovoria, že vyše tri milióny ľudí už opustili Venezuelu, čo je jeden človek z desiatich. Milión zamieril do Kolumbie, 500-tisíc do Peru a 221-tisíc do Ekvádora. Keď si spomenieme na migračnú krízu v roku 2015, hovorilo sa o milióne ľudí prichádzajúcich do Európy. V porovnaní napríklad s Kolumbiou to ponúka iný pohľad. Venezuela mala s touto krajinou vždy zložité vzťahy, aj pre vzťah so Spojenými štátmi. Považuje ju za ich spojenca, čo spôsobovalo napätie. Kolumbia však teraz začala hľadať spôsoby, ako pomôcť. Vyrovnať sa s príchodom takej masy ľudí totiž nebude jednoduché.
Nepanuje strach, že sa svet rozdelí na dva bloky? Na tých, ktorí podporujú Guaidóa, a tých, ktorí zas Madura? Dočkáme sa nového studeného konfliktu?
Rusko, Kuba a Turecko oficiálne vyjadrili podporu Madurovmu režimu. Rusko spolu s Čínou zablokovali rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN o uznaní vlády Guaidóa. Rozdelenie je viditeľné, ale nemyslím si, že to hrozí.
Keď sa na konflikt pozrieme z európskej perspektívy, prijímajú sa nejaké spoločné opatrenia?
Európska únia je súčasťou medzinárodnej krízovej skupiny, ktorá sa stretáva v rôznych krajinách. Chce zatlačiť na nové voľby pod medzinárodným dohľadom a na ich konanie presvedčiť Madura. Poskytnú tiež humanitárnu pomoc, ak sa Maduro zúčastní rokovaní. Aj Spojené štáty sa ich zúčastňujú. Hlas Únie však nie je taký silný, lebo členské štáty nie sú v postupe ohľadom Venezuely jednotné. Hlasoval síce o tom aj Európsky parlament, ktorý v rezolúcii uznal Guaidóa za legitímneho prezidenta Venezuely, kým však krajiny nenájdu spoločnú zhodu v jeho podpore, Únia nedisponuje silným mandátom pre možné rokovania.
Prečo to je problém?
Odkazuje to na odlišný prístup k zahraničnej politike. Závisí to aj od toho, či sa krajiny vedia dohodnúť medzi sebou, a to je ťažké. Pre Venezuelu je Európska únia vzdialená, čo potvrdili aj experti počas nedávnej diskusie venovanej zahraničnej politike Globsecu. Jej politika sa skôr zameriava na okolité krajiny a na Spojené štáty. Toto je dôležitý faktor pri dosahovaní dohody.
Ako Slovensko môže postihnúť situácia vo Venezuele? Môže sa napríklad stať, že keď sme sa prihlásili k podpore Guaidóa, turisti cestujúci do Venezuely budú čeliť istým problémom?
Do Venezuely nechodí z nášho regiónu až tak veľa turistov a tiež by som nikomu teraz neodporučila, aby tam chodil. Všimla som si, že Grécko, Taliansko, Slovensko a Cyprus sú jediné krajiny, ktoré OSN oficiálne nepodporili v jednotnom prístupe v podpore Guaidóa. Nevidela by som to ako problém. Som si však istá, že Maduro si bude dobre pamätať krajiny, ktoré ho podporili alebo, naopak, nepodporili. Existujú však spojenia, ktoré pochádzajú ešte z minulosti. Nemyslím si preto, že to bude mať nejaký politický alebo iný vplyv.