Učenie totiž bolo nástrojom politickej propagandy - strana nenechala nič na náhodu. Škola pred rokom 1989 a po nežnej revolúcii - to sú dva rozdielne príbehy. Rovnako ako osudy Márie F., narodenej v roku 1971, a Tomáša K., narodeného v roku 1992.
Aktívna členka pionierskej organizácie, nástenkárka, navštevuje matematický krúžok, prihlásili ju na náboženstvo, vyhýbala sa z vlastnej iniciatívy, otec člen Jednotného roľníckeho družstva, matka robotníčka v Jednotnom roľníckom družstve. Priemer známok 1,13. O prijatí na strednú ekonomickú školu v Topoľčanoch treba rozhodnúť po prerokovaní s okresným výborom Komunistickej strany Slovenska.
Tak znel verdikt o prijatí Márie F. z Veľkých Ripnian na strednú školu. Na rozdiel od rovesníkov s podobným, či nebodaj "menej čistým" kádrovým profilom, sa napokon na vybranú školu dostala. Zavážil robotnícky pôvod jej rodičov. Výborný prospech bol druhoradý. Ak by totiž pred rokom 1989, v čase totalitnej vlády jednej strany a "červenej ideológie" nemali jej rodičia správne zamestnanie a robotnícky pôvod, na školu by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedostala. "Pred sedemnástimi rokmi boli známky žiakov druhoradé. Na prvom mieste bol čistý kádrový profil," vysvetľuje rešpektovaný autor niekoľkých porevolučných koncepcií rozvoja školstva Miron Zelina. On sám musel na základe takzvanej umiestenky učiť svojho času v náročných podmienkach na Orave. Za to, že v odbornej publikácii spomenul moderné západné teórie, bol vyšetrovaný na polícii a dlhé roky nemohol publikovať.
Výnimky potvrdzujú pravidlo
Štartovacia čiara v časoch socializmu nebola pre všetky deti rovnaká. Najvýraznejšie sa to prejavovalo pri prijímačkách na stredné a vysoké školy. Prípady, keď viera, nečlenstvo rodičov v strane či ich buržoázny pôvod znamenali stop na prijatie ratolesti na vybranú školu, boli bežné. Za všetky postačí prípad vtedy mladého dievčaťa, ktorá sa na vybranú vysokú školu dostala až na jedenásty pokus. Medzitým musela na rok nastúpiť do výroby. Podľa Zelinu však nemožno zabúdať na tých riaditeľov škôl, pre ktorých boli smerodajné vedomosti žiakov. Navyše, o prijatí na školu nie vždy rozhodoval riaditeľ. Túto kompetenciu mala aj komunistická strana, keďže rodičia sa mohli v prípade neprijatia dieťaťa na školu odvolať na ústredný výbor strany. "Jeho odporúčanie bolo pritom pre riaditeľa záväzné," hovorí dlhoročný školský odborník Ľubomír Pajtinka.
Jednoduché to nemali ani učitelia, ktorí museli do vyučovania dostať ideológiu. Politikum bolo pritom nielen v dejepise, občianskej náuke či literatúre, ale aj v takých predmetoch ako fyzika či matematika. Pri spočítavaní jabĺk, ktoré nazbierali dvaja robotníci, bolo nevyhnutné zdôrazniť ich triedny pôvod a prospech pre spoločnosť. "Našli sa však takí, ktorí dokázali učivo podať bez ideologického nánosu," zdôrazňuje Zelina. A to napriek tomu, že riskovali nielen kariéru, ale mohli ohroziť aj budúcnosť vlastných detí. V mnohých učiteľských zboroch boli totiž aj takzvaní tajní, ktorých úlohou bolo hlásiť protisocialistické a protisovietske konanie či zmýšľanie.
O sedemnásť rokov
Priemer známok 1,2. Tretie miesto na krajskej olympiáde v matematike. Výsledok: prijatý na bratislavské gymnázium bez prijímačiek. Bratislavčan Tomáš K. má na rozdiel od Márie F. šťastie. Prihlášku na gymnázium si podal v čase, keď si môže vybrať: nielen zameranie, ale tiež medzi štátnou, súkromnou a cirkevnou školou. Možnosť voľby mu priniesli revolučné novembrové udalosti. Pád totalitného komunistického režimu okrem iného "posadil" do ministerského kresla odbornú i ľudskú autoritu - vedca a pedagóga Ladislava Kováča. Ten mal ako prvý ponovembrový minister slovenského školstva za úlohu v prvom rade odpolitizovať rezort, čo sa mu podarilo. Odštartovala to koncepcia Duch školy, ktorú v rokoch 1991 a 1992 pripravila skupina odborníkov na čele so Zelinom, Vladislavom Rosom a Ivanom Turekom. Zo všetkých predmetov tak vypadlo velebenie komunizmu a ideologické heslá. Najväčšími zmenami prešiel dejepis a občianska výchova, hoci škrtať sa muselo vo všetkých predmetoch. Branná výchova sa zrušila, občiansku náuku nahradila náuka o spoločnosti s úplne novým obsahom. Do škôl sa dostali alternatívne metódy výučby, dôraz sa presunul na počítače a cudzie jazyky. Dominanciu ruštiny vystriedala prirodzená dominancia angličtiny. Vybrať si však bolo možné aj z ďalších cudzích jazykov.
Demokratizácia a humanizácia školstva však znamenala pre mnohých riaditeľov škôl stratu funkcie a tisícky učiteľov museli odísť alebo dobrovoľne odišli zo školstva. Nesporné pozitíva sprevádzalo podľa odborníkov aj viacero chýb a nedostatkov. "Rúbalo sa drevo, lietali triesky," zdôrazňuje Pajtinka.
Osem verzus deväť
Márii F. stačilo na skončenie základnej školy osem rokov. Jej rovesníkovi Tomášovi K. o štvrťstoročie neskôr deväť. Dôvod? Spoločensko-politické zmeny okrem iného predĺžili základnú školu. Tá bola aj do roku 1984 deväťročná. Zmenila to až stratégia Ďalší rozvoj československej výchovno-vzdelávacej sústavy z roku 1976, ktorú sa podarilo zaviesť do praxe až o osem rokov neskôr - mimochodom, dodnes platným školským zákonom, ktorý prešiel iba čiastkovými zmenami. Skončilo sa protežovanie učilíšť ako liahní budúcej robotníckej triedy. Za vysoký počet detí prihlásených na náboženstvo sa už učiteľom neznižovali odmeny. Cesta s kňazom na voze neznamenala pozvánku na stranícky výbor.
Na zásadnú reformu sa však aj sedemnásť rokov po revolúcii a trinástich ministroch školstva stále čaká. A to napriek tomu, že odborníci na čele so Zelinom pripravili ďalšie dve koncepcie - Konštantín v roku 1994 a o pár rokov nato Milénium, ktoré v roku 2001 prijala Dzurindova vláda a následne i parlament. Čo sa teda v skutočnosti za vyše štvrťstoročie zmenilo?
Mazacie hlavy? Stále aktuálne
Tomáš K. už nemusí chodiť na prvomájové sprievody, skladať pioniersky sľub či zapierať svoje vierovyznanie. Naopak, náboženstvo je povinne voliteľným predmetom, ktorý neznamená stop pri prijímačkách na gymnázium. Za 13-tisíc hodín povinnej školskej dochádzky sa stále učí veľa zbytočného, našťastie bez politických fráz. O miesto za počítačom sa síce delí s vyše dvadsiatkou spolužiakov, získať informácie z internetu mu však nerobí problém. Exkurzie do Paríža či Londýna, interaktívne tabule alebo tykanie s učiteľmi na školách pre mimoriadne nadané deti už nie sú nonsensom. V prípade, že sa podarí vyhodiť z osnov "tony" encyklopedických informácií, zostane priestor aj na výchovu. Nie v štýle mazacej hlavy, ale v slobodnom duchu. "Vieme učiť. Podstatné je pohnúť detským srdcom, a nie rozumom," uzatvára Zelina. Aj preto, aby sme si nemuseli na internete zdesene pozerať násilné bitky nahrávané na mobil či riešiť facky, ktoré uštedria "temperamentní" žiaci nepohodlným učiteľom. Ani 17 rokov po páde komunizmu netreba zľahčovať hrozbu rôznych ideológií a tradičných či novodobých náboženstiev.