Disident v politike

Václav Havel, ktorý sa v týchto dňoch dožíva 70 rokov, v sebe už od mladosti kombinoval tri roly: umelca, disidenta a politika. To, že bol do roly najprv československého a potom aj českého prezidenta "katapultovaný históriou" intelektuál s umeleckým zameraním a silným odporom ku konformite, poznamenalo štýl jeho politickej práce. Na jednej strane tieto črty - ako aj disidentská minulosť a takmer rozprávkový osobný príbeh - prispeli k Havlovmu mimoriadnemu medzinárodnému renomé; na druhej strane však spôsobili, že v domácej politike boli s Havlom spájané neprimerané očakávania, ktoré nemohol splniť.

Vonku prorokom
Aj preto je Havel hodnotený ako veľmi úspešný politik v medzinárodnej politike, ale je často kritizovaný za svoje pôsobenie v domácej politike. Medzi jeho najdôležitejšie skutky na medzinárodnom poli patrilo nepochybne vytvorenie neobyčajne priateľských a silných vzťahov so Spojenými štátmi a západnou Európou. Ako významné udalosti jeho prezidentstva, ku ktorým významne prispel, možno uviesť odsun sovietskych vojsk z Československa, zrušenie Varšavskej zmluvy, vstup Českej republiky do NATO v roku 1999, ako aj rozhodnutie o rozšírení NATO o ďalšie krajiny strednej a východnej Európy vrátane Slovenska, na summite v Prahe v roku 2002.
Bol tiež dôležitým zástancom vstupu Českej republiky do Európskej únie a ďalšieho európskeho zjednocovania. Pôsobenie Havla v zahraničnej politike bolo natoľko úspešné, že možno vytváralo trocha nepravdivý obraz Česka v zahraničí. Inými slovami: zahraniční novinári a politici videli Českú republiku dlho cez prizmu Havlovho renomé a mnohí boli po Havlovom odchode prekvapení, keď zistili, že za touto žiarivou fasádou sa skrýva iba ďalšia postkomunistická krajina.

Morálny folklór
V domácej politike je Havlovo pôsobenie oveľa problematickejšie. Svojím spôsobom zostal aj v role prezidenta tak trochu disidentom, ktorý - najmä vo svojich prejavoch - nastavoval spoločnosti občas dosť nepríjemné zrkadlo. Jeho apely na obnovenie morálnej dimenzie politiky a posilňovanie občianskej spoločnosti boli v kontexte demoralizovanej postkomunistickej spoločnosti presiaknutej materializmom a politickým cynizmom vnímané čoraz viac iba ako akýsi folklór. Jeho politické "disidentstvo" tiež občas vyústilo do gesta, za ktoré ho kritizovali: napríklad niektoré milosti či amnestie.
Havlovi sa tiež dodnes vyčíta, že nedokázal využiť svoju, zo začiatku značnú, politickú autoritu na radikálnejšie vyrovnanie sa s pozostatkami komunizmu, osobitne s komunistickou stranou. Jeho podpora bývalého komunistického aparátnika Mariána Čalfu v role premiéra po prvých slobodných voľbách v roku 1990 je možno pochopiteľná ako pragmatické riešenie (Čalfa významne pomohol bývalým disidentom v rozbehu dôležitých reforiem), ale v symbolickej rovine bola sporná.
Havel tiež nie celkom rozumel dianiu na Slovensku v rokoch 1990 až 1992. Je však pravda, že brániť integritu Československa bolo jeho ústavnou povinnosťou, lebo bol prezidentom federácie; zároveň však - zdá sa - trocha podceňoval túžbu Slovákov po väčšej miere autonómie. Havel bol bytostným Čechoslovákom; vedomie dvoch ostro oddelených národných identít mu bolo cudzie.

Václav Havel, zaslúžil sa o...
Po vzniku Českej republiky nebolo vždy Havlovo mentorovanie politických strán produktívne. Tie videli Havlovu kritiku prepiateho straníctva ako jeho snahu o nastolenie akejsi "nepolitickej politiky", v ktorej by vládla občianska spoločnosť. Tento svet vyvrcholil Havlovou politickou porážkou, keď predsedovia dvoch najväčších strán, Václav Klaus a Miloš Zeman, značne obmedzili prezidentov vplyv uzatvorením tzv. opozičnej zmluvy.
V dlhodobej perspektíve - oslobodenej od partikulárnych osobných a politických sporov - sa však ukáže, že aj v domácej politike prevážili v Havlovej činnosti klady nad zápormi. Zdôrazňovanie konkrétnych politických omylov, akým bol podľa mnohých Havlov "rudolfínsky prejav" po páde Klausovej vlády, ustúpi triezvemu hodnoteniu, v ktorom sa ukáže, že Havel významne prispel k upevneniu parlamentnej demokracie. Zaslúžil sa najmä o vytvorenie Ústavného súdu a dôležitú rolu zohral aj pri vytvorení úradu ombudsmana. Konkrétnym obsahom naplnil tiež funkciu prezidenta.

Jiří Pehe, autor je riaditeľom New York University Praha