V 80. rokoch napríklad zbankrotovala takmer celá Južná Amerika. Štátny bankrot neznamená, že územie krajiny sa rozkúskuje medzi veriteľov a jej obyvateľstvo rozpredá do otroctva. Znamená len toľko, že sa dotyčná krajina ocitne v platobnej neschopnosti, lebo nemôže, alebo nechce splniť svoje zmluvné záväzky.
Z hľadiska vyrovnania záväzkov môže štátny bankrot prebehnúť dvoma základnými spôsobmi. Najprimitívnejším spôsobom je jednoduché odmietnutie zaplatenia dlhu, resp. jeho časti. Tento spôsob je typický pre "darebáckych dlžníkov“ v Latinskej Amerike a Afrike. Kurióznym prípadom bol bankrot Argentíny v roku 2001. Krajina bola nútená emitovať dlhopisy s veľmi krátkou lehotou splatnosti a vysokým úrokom - až 100 % za dva roky (BMG Invest bledol závisťou). Takéto podmienky indikujú, že krajina sa nachádza v akútnej a veľmi hlbokej kríze a investície do jej finančných produktov sú extrémne rizikové. Napriek tomu sa našlo dosť chamtivých investorov (vrátane manažérov penzijných fondov), ktorí sa dali nalákať na absurdný, a očividne nesplatiteľný úrok.
Vyspelejšie krajiny volia na vymazanie dlhu elegantnú cestu vysokej inflácie. Investori síce dostanú nazad svoju nominálnu istinu i úrok, ale v menšej reálnej hodnote. Podobný efekt má aj devalvácia národnej meny. Smolu má opäť ten, kto "bezpečné štátne dlhopisy“ kúpil a dostáva za ne bezcenné papieriky. Z právneho hľadiska sa dlhy korektne splatia, z ekonomického ide o normálne okradnutie veriteľa.
Prečo krajiny bankrotujú
K bankrotu vedú rozličné dôvody. Tie indikujú aj perspektívu riešenia.
Častým prípadom je problém s likviditou. Záväzky splatné k určitému okamihu prevyšujú objem likvidných aktív v cudzej mene (vrátane fondov, ktoré si krajina môže požičať). Ide o problémy s likviditou. Krajina vtedy nie je schopná splniť svoje krátkodobé záväzky, ale môže byť solventná v dlhodobom meradle. Obvyklým dôvodom je vojna, občianske nepokoje, medzinárodná finančná kríza alebo radikálna prestavba ekonomického systému krajiny. Ako príklad môžeme uviesť Poľsko v 80. rokoch, krajiny bývalej Juhoslávie v 90. rokoch, Rusko počas finančnej krízy v roku 1998 či Kuvajt po prvej irackej vojne. Dnes sú tieto krajiny solídnymi dlžníkmi.
Iným prípadom je, keď krajina dlhodobo nie je schopná obsluhovať svoje záväzky a dostáva sa do problémov so solventnosťou. Najčastejším dôvodom je nevýkonná ekonomika a život nad pomery. Vláda pozastaví obsluhu zahraničného dlhu, pretože splátky dlhu ohrozujú devízové príjmy a životnú úroveň obyvateľstva. Rozhodnutie o zastavení splácania dlhu je veľmi kontroverzné. V krátkodobom výhľade síce rieši aspoň najhoršie prípady s likviditou, ale okamžite sa dostavuje finančná a menová kríza, devalvácia národnej meny a s nimi aj ekonomická recesia.
"Déja vu“ na grécky spôsob
Prípad Grécka patrí do druhej kategórie. Za posledných 200 rokov svojej histórie strávilo v platobnej neschopnosti viac ako storočie. Napriek tomu sa Grékom nežilo zle, a dokonca sa dostali aj do eurozóny, vďaka liberálnemu prístupu k štatistike národných účtov a benevolentnosti iných členov eurozóny. Členstvo v eurozóne sa však náhle stalo problémom. Grécko nemôže riešiť svoje problémy elegantnou cestou inflácie a/alebo devalvácie národnej meny. Hrozí mu bankrot darebáckeho typu, čo je pre povesť krajiny veľmi zlé.
Je pozoruhodné, koľko spoločného má situácia Grécka a Argentíny. V Argentíne bola dôvodom bankrotu, paradoxne, svedomitá implementácia odporúčaní MMF. Krajina začiatkom 90. rokov naviazala kurz svojej meny pevne na americký dolár a argentínske peso sa zrazu stalo najtvrdšou menou v Latinskej Amerike. Vo svete sa hovorilo o argentínskom hospodárskom zázraku. Ekonomický zázrak však zlikvidoval rastúci kurz amerického dolára. Ten automaticky dvíhal kurz argentínskeho pesa oproti svetovým menám. Argentínske výrobky mali problém s odbytom a klesal ich export. Aby vláda udržala výmenný kurz pesa k doláru, musela si doláre požičať v zahraničí a ponúknuť vysoké úroky, čo do krajiny lákalo špekulatívny kapitál. Zadlženie prudko narástlo. Podobným prekliatím sa pre málo produktívnu grécku ekonomiku stalo euro. Analytici finančných inštitúcií majú oprávnený pocit "déja vu“.
Ako sa rieši štátny bankrot
Štátny bankrot sa rieši viacerými spôsobmi. V ľahšom prípade sa dohodne zmena splátkového kalendára. Aby krajina vyriešila problémy s likviditou, nemusí hneď vyhlásiť insolventnosť. Vždy existuje cena, za ktorú sa dá zmeniť splátkový profil. Najčastejším riešením je dobrovoľný dlhový swap, v rámci ktorého dôjde k výmene splátky istiny alebo úrokov za inú formu dlhu, s podobnou cenou, ale odlišnou lehotou splatnosti. Nový dlh obyčajne obsahuje pre investorov nejaký "cukrík“, ako napríklad vyšší úrok alebo ponuku nejakého kolaterálu. Ako príklad môže slúžiť Pakistan, ktorý v roku 1999 vymenil staré dlhopisy za nové s vyššou úrokovou mierou. Inou lákavou možnosťou je použiť vládny dlhopis na zaplatenie daňových pohľadávok alebo iných záväzkov voči emitujúcej krajine v jeho nominálnej hodnote, hoci investor kúpi tento dlhopis na trhu s podstatným diskontom. Zaujímavou príležitosťou je aj výmena dlhopisov za akcie privatizovaných podnikov.
V horšom prípade krajina musí presvedčiť investorov, že dlh sa nedá zaplatiť, alebo ináč povedané, že súčasná trhová hodnota dlhu je menšia ako nominálna hodnota. Napríklad Argentína v roku 2001 odmietla splatiť rekordných 93 miliárd dolárov. Argentínska vláda nakoniec dosiahla dohodu s najväčšími veriteľmi (hoci nie všetkými), a vymenila 76 % nesplácaných dlhopisov za nové cenné papiere, ktoré však mali podstatne nižšiu nominálnu hodnotu (len 25 - 30 % pôvodných) a okrem toho mali aj dlhšie lehoty splatnosti. Asi štvrtina investorov združených v Parížskom klube veriteľov, tento obchod odmietla. Požadujú splatenie dlhu podľa jeho pôvodných podmienok a žalujú argentínsku vládu na medzinárodných súdoch. Časť dlhu kúpili za zlomok jeho nominálnej hodnoty tzv. supie fondy (vulture funds) a žiadajú jeho vyplatenie v plnej hodnote a čo najskôr. Súdia sa doteraz.
Aj v tomto prípade sa ponúkajú investorom príslušné "cukríky“, ako napríklad výplaty v hotovosti, vyššie úroky či indexovanie dlhopisov podľa miery inflácie. Zaujímavým nástrojom je založenie dlhopisov exportmi komodít či aktívami dlžníka v zahraničí. Uvalenie exekučného príkazu na aktíva krajiny doma či v zahraničí je veľmi nepríjemnou možnosťou nielen pre dlžnícku krajinu, ale aj pre väčšinu veriteľov. Úspešná súdna žaloba zvyčajne uspokojí iba časť veriteľov na úkor tých ostatných. Riešením je vytvorenie spoločného klubu veriteľov a vypracovanie spoločného plánu na reštrukturalizáciu a splácanie dlhu. Veľmi úspešnou iniciatívou tohto druhu boli tzv. Bradyho bondy (pomenované podľa amerického ministra financií Nicholasa Bradyho), ktoré pomohli vyriešiť dlhovú krízu v 80. rokoch.
Svetlé stránky bankrotu
Aj tí najkrutejší veritelia chápu, že krajina im nezaplatí dlžnú sumu, kým sa nepozviecha. Reštrukturalizáciu dlhu sa globálnym finančným inštitúciám podarilo dosiahnuť aj v prípade Argentíny v rokoch 2003 - 2006. Reštrukturalizácia dlhu sa považovala za veľký úspech, pretože (a) podstatne zredukovala celkový objem dlhu a rozložila jeho splácanie na dlhšie obdobie, aj keď iba dočasne, a (b) umožnila Argentíne vybrať si oddychový čas na naštartovanie ekonomiky. Dá sa očakávať, že podobný scenár sa použije aj pre Grécko. Členovia eurozóny si v tejto chvíli nemôžu dovoliť "darebácky bankrot“ svojho člena. Ak však Grécko neurobí zásadné reformy systému verejných financií a podnikateľského prostredia, reštrukturalizácia dlhov bude iba dočasnou úľavou. Viac by mu pomohlo opustenie eurozóny a obnovenie konkurencieschopnosti na základe plávajúceho menového kurzu.
Vladimír Baláž Prognostický ústav SAV |