Čitateľa som odkázal na článok Philippa Bagusa (nedávno prednášal o kríze aj Slovensku), ktorý popisuje ako sa tvoria nové peniaze v eurosystéme a ako to negatívne vplýva na fiškálnu zodpovednosť rizikových krajín. Tento problém zaujal aj jedného z najčítanejších finančných blogerov Felixa Salamona , ktorý cituje pasáž z diela autorskej dvojice Peter Boone a Simon Johnson zameranú na proces tvorby peňazí v eurozóne. V chápaní terajších problémov Grécka, ale aj ostatných PIIS hrá veľmi dôležitú úlohu, preto stojí za to ho preložiť:
Základným problémom je spôsob, akým dochádza k tlačeniu nových peňazí: každá vláda v eurozóne sa môže financovať priamym (alebo nepriamym) predajom dlhopisov komerčným bankám, ktoré ich môžu následne „repo"vať (teda použiť ich ako kolaterál za pôžičku) v ECB výmenou za čerstvé eurá. Komerčné banky na tom získajú, keďže úrok, ktorý od nich požaduje na týchto pôžičkách, je nízky. Vlády zároveň získajú peniaze a môžu financovať väčšie rozpočtové deficity. Problémom však je, že skôr či neskôr musia vlády splatiť svoje dlhy alebo prinajmenšom stabilizovať úroveň verejných dlhov.
Táto štruktúra priamo narúša motivácie komerčných bánk: majú poistku v podobe ECB, ktorá je „veriteľom poslednej inštancie" a zároveň ECB i EÚ výrazne tlačia na jednotlivé krajiny, aby zachraňovali komerčné banky, ktoré sa dostanú do problémov. Ak sa krajina dostane do eurozóny, jej banky získajú prístup k obrovskému množstvu lacného financovania spolu s očakávaním, že napriek možným chybným rozhodnutiam budú zachránené. To umožňuje bankám obrovskú expanziu ich súvahy vrhnutím sa na domáci trh s nehnuteľnosťami, zámorské expanzie alebo šialené produkty vydané Goldman Sachs. Len pomyslite na Írsko a Španielsko, kde banky rozdali masívne objemy úverov, ktoré teraz potápajú tieto krajiny.
Vzhľadom na to, že eurozóna poskytuje jednoduchý prístup k lacným peniazom, nie je prečo sa čudovať, že mnoho ďalších krajín chce vstúpiť. Rovnako sa nemožno čudovať, prečo vybuchla. Pre krajiny s rozhadzovačnými vládami alebo slabým finančným systémom to bola bonanza. V podstate si požičiavali od tých zodpovednejších v eurozóne, krytí ECB. Nemci boli relatívne striedmi, no periféria si užívala rozmach.
No teraz je rast za nami a niekto v Grécku, Portugalsku, Španielsku, Írsku a možno v Taliansku musí niečo vrátiť, alebo aspoň zastaviť neobmedzené zadlžovanie. A tak páni Trichet a Strauss-Kahn zobrali čiapku do ruky a išli do Nemecka vypýtať ďalšiu pomoc.
Juraj Karpiš INESS Inštitút ekonomických a sociálnych analýz |